Černice

Moji rodičia bývajú v rodinnom dome s maličkou záhradkou. Okrem iných milých plodín, pestujú aj černice. Milujem ich. Malé čierne bobuľky, ktoré sa sladúčko rozpúšťajú na jazyku. Maminka robí aj skvelý černicový lekvár, keď nie som doma. Lebo len vtedy nájde na kríkoch potrebné množstvo. Nie žeby nevedela hľadať, ale jednoducho nie sú. Rýchlo miznú pri mojich večerných prechádzakach po záhrade. Tohto roku černice nie a nie dozrieť. Chodím okolo kríkov a obzerám stále zelené plody. Až včera večer dozreli prvé tri. Rýchlo som ich odtrhla, plná nedočkavosti. Čakalo ma však sklamanie. Boli ešte nezrelé a kyslé.Dnes ráno odchádzam vlakom do Bratislavy. Určite keď sa vrátim, černice už budú čierne. A možno ma budú čakať aj zavárané flaše plné chutného lekváru. Budú stáť na poličke v špajzi ako vojaci v rovnom šíku, čakajúc, kam sa dajú na cestu. Potom rýchlo naskáču do môjho veľkého batoha a hor sa spoznávať nové kúty sveta, či tie staré, novými očami.