Zvedavosť - či a za aký čas sa dajú navštíviť (zámerne nepíšem zdolať) všetky 700 m-ové vrcholy v Malých Karpatoch, ma doviedla až na ne. Počasie priaznivé, ale s očakávaním veľkej zmeny zväčšila ruksak o pár litrov.
Námaha v kopcoch, ktoré sú v porovnaní s mnohými inými – aj na Slovensku - len prechádzkou, zas naštartuje telo i hlavu.
Po niekoľkých hodinách stretávame típka a dáme sa s ním do reči. Ide SNP-éčku a čaká ho smer Dukla a odhaduje, že ešte 21 dní. Tempo, slušne plánované denné kilometrové dávky stoja za povšimnutie a rešpekt.
Rozpráva, ako sa rozhodol niekedy sám, inokedy s kamarátmi, opravovať útulne po Slovensku. Zrealizovali ich už niekoľko.
Po chvíli sa lúčime. Celý zbytok túry v daždi, hmle a vetre premýšľam, čo vedie ľudí robiť veci pre druhých nezištne, s radosťou a pokorou.
Prečo venuje niekto SVOJ čas, aby sa mohol úplne cudzí, neznámy bohvie odkiaľ sa skryť pred slnkom, dažďom a inými prírodnými úkazmi.
To nie je práca na víkend. To chce fakt plánovanie, kalkulovanie, počítanie, často rôzne povolenia od úradov, aby krajina a ľudia v nej boli spokojní.
V poslednom čase zaznamenávam, že sa predsa len nájdu nadšenci, kamaráti, ale aj cudzí ľudia, ktorých spojí vznešená myšlienka na niečo DOBRÉ.
V tomto svete, kde na nás vyskakujú najmä negatívne informácie naprieč celým virtuálnym priestorom a z rôznych médií, napríklad strašenie politikmi o fantazmagoristických témach, sú takéto dobré myšlienky skvelým osviežením mysle.
Ak niekto len trochu chce, nájde si čas a vypadne do iného sveta. Veľakrát sa dejú zázračné veci aj kúsok za domom. Internet je aj skvelá vec. Dajú sa tam nájsť dobrovoľnícke aktivity naozaj všade. Stačí si povedať - idem von a skúsim to.
Nemusí po nás zostať vždy len púšť. Niekedy stačí aj strecha nad hlavou alebo studňa.
