Displej vrhá ostré svetko na stenu izby a mne neunikne pohľad na moju unavenú tvár. To je nápad,mať pri posteli zrkadlo! (Oficiálne ho označujem za úhlavného nepriatela ženského pohlavia. Teda vlastne len po polnoci.)
,,Stretla som Adama. Ja ho stále milujem,Betka. Tak dlho som ho nevidela,dnes prišiel a ja som si uvedomila,že som ho vlastne nikdy neprestala ľúbiť....“
Úsmev....
O týždeň začne môj mobil zúrivo zvoniť. Natálka. Opäť.
,,Cikula,som taká šťastá. Bol u nás Peťo,on je taký božský. Ja ho milujem,skutočne ho milujem. Stále na neho myslím,odišiel pred pár minútami a už mi chýba.“
Potom kopa smiechu,dlhýýýýýý monológ,aký vedie každá čerstvo zaľúbená šestnástka. Na Adama sa radšej už ani nepýtam.
,,Čo si o tom myslíš?“
Oooo,bravo,tak ona nezabudla,že na druhom konci linky stále niekto je.
,,No vieš Mici,“ začnem pomaly a zvažujem slová, ,,som skutočne rada,že si šťastná. Je to v riti. Budeš mať lietadlá!“
Pre vysvetlenie,Peťo vlastní taku ,,maličkú“ leteckú spoločnosť. No nezalietaš si zadara,keď môžeš???
Milujem ľudí,ako je Natálka. Neustále je do niekoho zamilovaná,zaľúbená,alebo je aspoň strašne namotaná. Vyznania lásky rozdáva na všetky strany a ešte častejšie ich nonšalantne príma.
Čo sa tohto týka,varujem vás a zároveň prosím:
NIKDY MI NEVYZNÁVAJTE LÁSKU,
budte takí dobrí....Za žiadnych okolností. A myslím to úprimne. Keď sa o to jeden chalan naposledy pokúšal,potichu som mu poďakovala a následne na to spustila hysterický plač,že nech sa spamätá,že ma ani len nepozná. On na mňa len nechápavo hľadel a nevedel si vysvetliť,kde spravil chybu a čím vo mne vyvolal ten záchvat. Kamarát,čo sa o to pokúšal predtým,skončil ešte horšie. Doslova som ho vysmiala,že také slová si maju hovoriť po polroku chodenia,a nie len tak,vo všedný deň. A neskôr som sa ho dokonca snažila presvedčiť,že ma teda na sto percent neľúbi,že sa mu to len zdá....
Hrozné,však. Ale varovala som vás!!!
Neviem,ako v takejto situácii reagovať,ako sa tváriť,čo povedať...Skrátka to nezvládam. Myslíte si,že som bezcitná? Nie je to tak,viem milovať,skutočne a hlboko,tak ako mi to moje takmer sedemnásťročné srdce dovolí.
Raz mi povedal jeden človek slová,na ktoré nikdy nezabudnem. Láska je absolútna dvôvera. Keby som mala JA niekomu povedať,že ho ľúbim,znamená to asi toto : Si mojím životom a nikdy ťa nechcem stratiť. Si mojou súčasťou,a ak by som mala byť bez teba,už to nikdy nebudem skutočne JA. Milujem ťa,lebo viem,že ty cítiš to isté. No najmä,viem,ze ma nikdy neopustíš a NIKDY mi neublížiš. Viem,že my dvaja k sebe patríme...
Človeku,ktorý ma to naučil,vďačím za mnohé. Je to jediný,ktorému som dokázala vyznať lásku. Ale je preč,už tie slová nepotrebuje počúvať (odomňa)...No navždy bude ten prvý...
A teraz viem jednu vec,ak mám ešte niekomu v budúcnosti povedať,tú,v dnešnom svete už otrepanú frázu : Milujem ťa, chcem,aby to bolo aj naposledy. Chcem,aby chlapec,chalan,muž,ktorý to odomňa bude počuť,bol aj tým posledným. Preto sa obávam aj teším na deň,keď takého človeka stretnem. Lásku si veľmi vážim...a nezniesla by som po druhýkrát ten poci,keď niekomu poviem : ,,Milujem ťa", a on tie isté slová vraví o nejaký čas inej...
A preto na záver: milujte sa,ľúbte sa vyznávajte si lásku. Mňa do toho však neťahajte. Keď budem pripravená,ozvem sa vám sama . J
