Šiel na vlak, ako každú inú nedeľu.
Nedele boli vždy dni pokoja. Nemal so sebou batožinu, ktorú nosieval. Nekúpil si ani cestovný lístok, drobné mu štrngali vo vrecku. Mal na sebe vyšúchanú koženú bundu a čierne nohavice. Sklonil hlavu a spoza okuliarov s hrubými čiernymi rámami sa pozrel na špičky hnedých čižiem, ktoré nosil ešte starý otec. Kamaráti sa mu za ne neustále smiali.
Jeho kamaráti. Práve na nich sa snažil nemyslieť. Ani na nebohého starého otca. Sedel na dolámanej lavičke železničnej stanice, a pani v rozhlase hlásila jeho smrť.
Fúkal jemný vietor a on videl všetky farby tohto sveta.
Postavil sa na okraj nástupišťa číslo 3, zložil si baretku, a položil ju na zem vedľa neho. Pocítil náhlu potrebu zvracať, no osobný vlak už počul v diaľke.
Zoskočil na vyleštené koľaje a ľahol si s tvárou víťaza.
Vlak meškal. Zapálil si cigaretu a spomenul si na vtip, ktorý počul ráno v rádiu.
Dúfal, že sa z okna nebudú pozerať malé deti.
