V maminom brušku bolo najskôr fajn. Teplúčo a mäkko. Pomaly som si tam plávala, sem tam zo srandy mamu poriadne pokopala. Ale potom sa mi zdalo, že svet tam vonku je lepší a zábavneší ako tu... Tak som si našla spôsob ako dosiahnuť, aby ma vybrali. Potvorka som už od prvého dňa :). Nakoniec som zistila, že vonku to až taká sanda nie je . Doktorky tvrdili, že som tam ešte mala zostať a strkali do mna všelijaké hadičky a ihly. Teda poviem Vám ľudia, to sa mi vôbec nepáčilo ,ale čo už, cesta nazad nebola. Strčili ma do takej sklenenej krabičky a tam bolo dobre skoro ako v mame, teplo, sem tam prišla sestrička zasa ma pichnúť alebo len obrátiť ale najčastejšie chodila mama.. Kým som si ja lebedila na mäkkej podložke stála tam a ronila slzy. Škoda len, že som jej nemohla povedať, že mne je dobre...Našla som si tam aj kamošku Victorku, s ktorou sme sa keď sa sestričky nepozerali, rozprávali cez sklo. Keď som už konečne mala isť domov a spoznať celé osadenstvo mojej riadne veľkej rodiny, tak mame povedali, že mám niečo s mozgom. Teda, čo už len tí lekári vedia. Mne bolo super. Ale kedže mama nevedela dobre po bábätkovsky, tak ma začala trápiť strašnými cvikmi, ktoré som rázne a s krikom odmietala.. Vraj Vojtova metóda. HA! Myslím si, že ujo Vojta bol asi tyran, ale mamče to proste nevysvetlím. Počase, ale začalo byť divné, že mi nožičky nefungovali ako mali a aj pravá ručička proste odmietla poslušnosť. Tak sme cvičili ešte viac. Pridali sme masáže. Ked som mala 11 mesiacov, boli sme s mamou na liečení v Dunajskej lužnej. Bola sranda, len keby so mnou stále necvičili, aj ked maminka mi stále hovorí, že je to pre moje dobro. Tam som chodila aj do vírivej vane a masérovi.. No proste dovolenka ako vyšitá. A našla som tam aj kamošov Hugina a Lucinku. Ked sme sa vrátili domov, tak som sa jeden večer, ked mi môj starší a rýchlejší braček nechcel dať cukríky rozhodla, že skúsim to plazenie, čo odo mna všetci chceli. A čuduj sa svete išlo to... A neuveríte, mama zasa ronila slzy... No proste ani tak, ani tak s ňou :) Poriadne sa mi potom rozviazala pusinka a dorástli zúbky, čiže dnes si viem presne určiť čo chcem a čo nechcem, len neviem naučiť rodičov aby poslúchli. Potom sme absolvovali další pobyt v Dunajskej ale už sa mi tam toľko nepáčilo, lebo som už vedela, koľko čvičenia ma čaká. Pani doktorka mi tam predpísala takú sedačku, v ktorej môžem konečne sedieť, lebo mám veľmi slabý chrbátik a chcela by som ako iné deti vykúkať s kočíka. Maminka s ockom uvažujú aj o delfinoterapii a doktorke Augustínovej v Egypte, ale poviem Vám, neviem síce ešte čo su to peniaze, ale pýtajú ich strašne veľa.. Možno sa rodičom podarí pozbierať tie čudesné peniaze na tie výlety a možno sa potom konečne rozhýbu aj moje nožičky. Strašne rada by som konečne začala objavovať svet aj sama a hlavne by ma maminka nemusela stále nosiť na rukách, pretože ona ma nikam nechce pustiť, ked neviem chodiť. Teraz mám 18 mesiacov a chcem sa isť hrať s kamarátmi na piesok, alebo len tak s hračkami, ale po ležiačky to nie je ono... Snáď sa mi to raz podarí...
Ak sa nájde dobrá duša.. 2616073717/1100
