Musí byť ten pomyselný prechod z pekného – mať rád na silné a vrúcne milovať očividný?
Vyznie to možno hlúpo no ja to už neviem, asi som veľmi dlho nebola zamilovaná. Až mám pocit, že to nezbadám kedy budem milovať. Viete, niekoľko ročné sebazapieranie zanechá na človeku zjavne svoju stopu a potom si nie je ozaj istý sám sebou. Myslieť na niekoho, chcieť byť s dotyčným, báť sa o neho, nevnímať čas, byť vysmiaty v jeho prítomnosti a maximálne šťastný, to je to? Tak dlho som si túto možnosť nepripúšťala a fakticky vlastne zakázala, že som teraz tak trochu na pochybách.
Môže sa zdať, že zaľúbiť sa je jednoduché, ale čo keď je to len ošiaľ, pobláznenie, chvíľkový stav, ktorý zakrátko vyprchá? Vraví sa, že motýle v bruchu, žiara v očiach a podobné veci to sú ,,príznaky“ lásky. Pravá láska by podľa mňa mala byť rozhodne niečo viac ako len emócia.
A čo to vlastne cítim ja? No tak stručne: cítim príliv šťastia pri jeho pohľade, záplavu endorfínov pri jeho dotykoch, vždy mam blažený úsmev keď si naňho spomeniem, alebo na chvíle strávené s ním. A pri pohľade na jeho tvár cítim ako sa mi rozosmievajú oči. Pevné objatia, blbnutie a doťahovanie sa ako deti v škôlke, zasnené pohľady ... to je láska?
,,Láska je pre človeka zložitejšia ako matematika, často s neriešiteľnými príkladmi.“ Albert Einstein.
