Budem v živote šťastná, ešte stále v to verím (teda dúfam, že je to viera a nie sebaklam či klasické ukľudňovanie sa) aj keď mi život často kladie pod nohy polená. Niektoré sú väčšie iné menšie, no ja ich všetky prekročím, a hoci pri určitých sa aj potknem a škaredo spadnem zakaždým sa postavím a idem ďalej. Tak to v živote chodí, že máme svoju cestu a tá nikdy nie je rovná bez výmoľov alebo prudkých zatáčok. Vždy je potrebné ísť vpred. Ako povedal Abraham Lincoln: ,,Kráčam pomaly, no nikdy nie späť.“ Čiže tak prenesene, nikdy to proste nemáme vzdávať. Netvrdím, že momentálne alebo celkovo vo svojom živote trpím ako deti v Afrike či Sýrií, no každá bolesť čo postretla človeka ho poznačí a pamätá si ju, pretože to bolelo a na bolesť sa ťažko zabúda.
Verím tomu, že budem naozaj šťastná. Či už s nejakým vtipným truhlíkom po mojom boku, alebo bez muža niekde na farme s koňmi a psami, ale BUDEM happy. Pretože každý človek si to zaslúži (mäsových vrahov, deviantov, násilníkov, politikov, Hitlera, Džugašviliho a podobné indivíduá nerátam.) Áno každý je strojcom svojho šťastia, a ja sa o to sakramentsky snažím, no čas od času to bez pomoci nejde. No verím, že raz to príde. O šesť mesiacov? Tri či štrnásť rokov? Netuším, ale stane sa tak. A okrem svetového mieru (ako všetky missky vo svete) si prajem aby ľudia boli skutočne šťastní.
,,Keď som mal päť rokov mama mi povedala, že kľúčom k životu je šťastie. Keď som prišiel do školy, spýtali sa ma, čo chcem byť až vyrastiem. Napísal som “šťastný“. Povedali mi, že nerozumiem zadaniu. Ja som im povedal, že nerozumejú životu.“ John Lennon.
