
Niekedy ma pobavia inokedy vyplašia, moja myšlienkové pochody, a to hlavne v dopravných prostriedkoch. Mp3 na ušiach a som vo svojej bubline.
Bežná cesta autobusom prebieha v mojej hlave asi takto. Myslím na: čokoládu, mamku, školu, prácu, aha pekný strom, kamarátky, dovolenka, aha žlté auto, umenie, politika, aha hm pekný chlap, filmy, aha hafan a podobne.
Cesta ak ma niečo zaujme a tuho nad tým premýšľam. Myslím takto: Hm je to on? Nie je to on. Mohol by to byť on? Mohol. Koľko takých búnd je asi v našom meste? Sto? Päťdesiat? Je to on? Nie je to on? Možno nie je. Ale taká istá bunda? Hm keď ja neviem ako vyzerá jeho hlava zozadu, no mohol by to byť on. Ak vystúpi tam kde si myslím žeby mal, je to on ... A to sa deje v mojej hlave v priebehu jednej až troch minút, no naozaj radosť sa počúvať.
Existuje zákaz hovoriť, ale nie zákaz myslieť. Nórske príslovie.