Ozaj sú momenty keď sa tak cítim, s tým rozdielom, že nemám pocit, že som nesmrteľná, skôr naopak veľmi zraniteľná. Koľko sklamaní znesie naše srdce? Dve, tri, päť, sedem? Je to pomerne veľký sval v tele, ale určite aj on má svoj limit.
Z neúspešných vzťahov sa človek cíti oslabený. Viem, že to nie je žiadny námet na poriadne tragické dielo čo by Shakespeare mohol zužitkovať, a nie je to nič strašne ani napríklad kanibalizmus, mor či týfus. No na človeku to zanechá stopy ako choroba. Ja osobne sa po takýchto ,,akčných mesiacoch“ cítim totálne prázdna, ako skriňa bez šiat. Nezvyknem depkariť, plakať alebo sa sťažovať, no smútok mám v sebe. A niekedy je mi veľmi ťažko sa premáhať a usmievať sa keď sa cítim vycicaná.
Ja dávam do vzťahov všetko, a mám pocit, že to je moja najväčšia chyba. City, štipku rozumu a celé srdce (áno skúste ženu presvedčiť, aby nemiešala do čohokoľvek city a ste macher. Pretože podľa mňa je to ako keby ste skúsili ukecať Slnko, aby dnes nesvieti na naše mesto.) Aj keď si stále vravím, že to už neurobím a nebudem sa naplno vkladať do vzťahu, vždy to tak skončí. Potom si uvedomím, že som emočne vyčerpaná (čo je v dnešnej dobe vcelku zanedbateľná vec, ale aj tak.) Je to číra hlúposť alebo detinská naivita? Že verím – áno tentokrát to bude iné, on bude iný, ja to budem vnímať inak... A to si často opakujem, že si nepripustím chlapa blízko k sebe, že ho nepustím do svojho sveta kde sa cítim bezpečne a spokojne lebo on mi ho cely prevráti alebo zničí. No ako zakaždým vidím, tieto moje vnútorné slova sú prd platné! No vieru v sebe ešte mám ...
,,Duševná bolesť je horšia ako bolesť telesná.“ Publilius Syrus.
