Deti sa väčšinou chcú podobať na všetko možné čo im imponuje, alebo sa vyskytuje v ich okolí. Silný Superman, obratný kovboj, krásna princezná, kúzelná čarodejnica, alebo šikovný smetiar, udatný vojak a podobne. No aj ľudia s vyšším vekom sú niekedy viac ako zaujatý do (hlavne známych) osobnosti. Niekto chce byť a dokonca aj vyzerať ako Justin Bieber, či Jenifer Loper. A pri tom si ľudia neuvedomujú, že tie ,,hviezdy“ nepoznajú, nevedia akí skutočne sú.
Až keď som trošku dospela uvedomila som si, že tie najlepšie vzory, ktoré by ma mohli inšpirovať alebo viesť, mám tak blízko pri sebe. Moju mamku teraz nebude spomínať, lebo to by bolo na veľmi dlho, ale dnes som si takto spomenula na jedného člena našej rodiny, na ktorého by som sa chcela aspoň z časti podobať. Spomenula som si na deda, prežil si toho veľa a bohužiaľ nie všetko bolo pekné (ako napríklad koncentračný tábor.) Nebol to žiadny politik, či celebrita. Ale to všetko čo za svoj život prekonal a ako si ho pamätám (aj keď len matne) je silné. Môj starý otec bol na svoju éru (dnes by mal už 90 rokov) vyspelý, a šiel s dobou. Mál zdravý úsudok, vedel odhadnúť ľudí, bol vždy rozumný, nesmierne pracovitý a neskutočne dobrý a vľúdny človek. Dúfam, že sa mi podarí byť človekom, na ktorého keď sa moja rodina pozrie, povie si: je ako jej starý otec.
Brať si iného za vzor, to ešte neznamená kašľať a pľuvať ako on. Molière.
