Dokonalé objatie je také ak vás človek objíme tak vrúcne, že v tej chvíli máme pocit, že je na celej planéte svetový mier a svet je gombička. Každá žena miluje objatia. Kamarátske, od mamy, alebo to od milovaného muža. Ich veľké ramená (poväčšine majú chlapi väčšie ruky aj ramená), ktoré si nás k sebe pritlačia. Vtedy môžeme zatvoriť oči, pretože tam sa cítime najviac v bezpečí. Spokojne sa nadýchneme vône muža a s veľkou potechou sa uvelebíme na jeho hrudi, ktorá pre pár nasledujúcich chvíľ patri iba nám.
Niekedy sa nám stane, že sa objatí aj zľakneme. Prostredníctvom objatia totižto cítime aj to ako sme my sami zraniteľní. Pripustiť si niekoho k telu nám niekedy robí problém, a to doslovne. Asi každému sa už stalo, že sme niekoho objali a on sa rozplakal, alebo naopak. Po určitom objatí sme sa my rozplakali. Doľahli na nás naše pravé pocity. Môj osobný názor je – objatí nie je nikdy dosť. Aj keď sa vo väčšine prípadov držím hesla – všetko s mierou, čo sa týka objatia (alebo aj bozkov) to rozhodne neplatí a je to skôr príjemná výnimka. Objímame sa pri stretnutiach, rozlúčkach, v šťastí, smútku či pri akejkoľvek eufórií. Je to tak zdraviu prospešná a nenáročná vec. Upokojuje, zaženie stres, vyvoláva príjemné pocity, má prosto samé blahodarne účinky nie len na našu psychiku. Je to síce niečo pomerne dôverné, pretože pri objatí sú si dve osoby maximálne blízke, ale myslím, že práve to je to plus. Už od mala by sme mali deti objímať (neskôr v určitom veku im to už aj môže prekážať, no dovtedy ich objímajme maznajme sa s nimi koľko sa len dá) nech časom keď vyrastú sa tiež často objímajú. Mamičky, ktoré objímajú svoje deti častejšie môžu mať zdravší vzťah, partneri čo sa veľa objímajú majú pevnejší vzťah, sú si logicky bližší. Po tom ako sa objímeme sa začne tvoriť hormón šťastia, a vtedy cítime ako – nás ,,zalialo teplo“.
,,Každý z nás je anjel s jedným krídlom, musíme sa objať, aby sme mohli lietať.“ Miguel de Cervantes Saavedra.
