Nazvite to ako chcete osud, Boh, zhoda okolností či sila vesmíru no neverím na náhody, môj názor je že neexistujú. Tam hore vedia čo robia aj keď my ľudia tomu častokrát nerozumieme.
Moja príhoda z pred pár týždňov je toho malým dôkazom.
Človek cestuje približne 400 kilometrov aby videl jednu osobu, (plus malé pracovné povinnosti) teší sa že to bude skvelý víkend, no osud to zariadi inak a napokon danú osobu nie len, že ani neuvidíte, ale ani nemáte kde v cudzom meste prespať (pretože nehody sa stávajú a kotly na vodu treba občas aj kontrolovať.) Nastáva okrem smútku aj panika a stres a človek zvažuje možnosti. Vo veľkom meste ako je Bratislava síce máte pár známych dokonca aj najlepšiu kamarátku, ale tá práve z mesta odcestovala. Prichádza alternatíva číslo dva a to je váš veľmi dobrý (záchranca) kamarát, ktorý našťastie je v meste a dokonca v presne daný čas ako vy potrebujete má cestu aby vás vyzdvihol, a vy viete že nocľah máte istý. Po zvítaní sa doľahne na vás únava, a vy zmorení z dlhého dňa už nemáte veľmi chuť sa usmievať a tak jediné na čo sa tešíte je posteľ. Ale osud je občas kamarát a pomyselne na vás hodí očko aby ste sa predsa len usmiali. A tak po ceste k vytúženej posteli stretnete práve tú najviac rozjašenú osobu (vašu naj kamošku, ktorá už mala byť podľa vás mimo mesto) a padne vám to neskutočne vhod! Následne objímanie, výkriky radosti ako u malých dievčat, poskakovanie a mávanie končatinami môže okoloidúcim pripadať infantilne alebo bláznivé no vy viete, že presne to ste potrebovali a vlastne ste v to už ani nedúfali.
A sumár toho dňa je, že aj keď ste sa skoro stali na noc bezdomovcom, napokon to tá sila z hora zariadi presne tak ako to má byť a vy nie lenže máte nocľah, ale ešte aj blažený pocit z nečakaného stretnutia.
Preto sa držme tohto: „Život je pekný a čokoľvek ti prinesie osud, nezabudni žiť.“ Thomas Carlyle.
