Mám pomerne veľa známych a ľudí ktorých nazývam kamarátmi. No skutočných priateľov, na ktorých sa vždy môžem spoľahnúť mám len zopár, ale to samozrejme stačí. Mám dve najlepšie kamarátky, ktoré sú ale od seba diametrálne odlišné a ja sa vlastne tak povediac v nich sama nachádzam. Svoj svet si bez nich už neviem predstaviť. Sú to také moje poruchy, jedna viac ako druhá, no rozhodne sú to osobnosti. Pri nich sa cítim slobodná. Viem, že čokoľvek spravím, poviem, či nespravím neodsúdia ma a ani ma nebudú posudzovať. Ozajstný priateľ je ten, kto ti povie pravdu, no vie ako to má povedať. Je to ten, s kým sa cítiš aj v ťažkých chvíľach príjemne. A presne také sú tie moje poruchy = moje opory. Samozrejme mám takých priateľov našťastie, na ktorých sa môžem spoľahnúť aj z opačného pohlavia. Moji chlapci. Ak niečo potrebujem preniesť či opraviť a sama si netrúfam (predsa až na inštalatéra sa ženská hrať nemusí) tak oni pomôžu. (Samozrejme to všetko platí obojsmerne, a oni vedia, že čokoľvek a kedykoľvek by potrebovali som tu pre nich.) Alebo niekedy len nastavia uší a počúvajú. Áno čuduj sa svete oni to zvládajú. A občas je to príjemná zmena počuť nejaký mužský názor na naše ženské taľafatky.
Pomaly by som to uzavrela slovami jedného veľmi uvedomelého muža: „Jediný ozajstný prepych, sú ľudské vzťahy.“ Exupery.
A tiež súhlasím s tým čo tvrdil Balzac: „To, čo znásobuje čaro priateľstva a robí ho nerozlučným, je pocit, ktorý v láske chýba: istota.“
