My viac nariekame, kričíme, sťažujeme sa, sme ubolené, nedotklivé, všetko si moc pripúšťame a máme sklon k dramatizovaniu (všetko samozrejme len údajne, a nie na každú platí rovnaký meter.) No aj popri týchto všetkých našich neduhoch si siahame na život menej často ako naše udatné polovičky.
Ja úplne chápem, že život nie je prechádzka ružovým sadom, každý má svoje osobné problémy. Niekto ma to šťastie, že menšie a iný omnoho väčšie. Ako spieva Ivan Tásler – život je boj! Predierame sa ním, a niekedy je to naozaj ťažké. Ale môj názor ostáva stále nezmenený, že o odchode z tohto sveta a čase kedy to bude my nemáme právo rozhodovať. Prosto nie! A tak sa aj zamýšľam nad tým, (aj keď nemám rada to slovo na ,,P“ ale ...) prečo muži siahajú častejšie po tejto alternatíve riešenia? Bez urážky, ale mne to príde zbabelé a hlavne sebecké, nie len u mužov celkovo u ľudí! Viem, že človek, ktorý uvažuje nad samovraždou sa ocitol jednoznačne v situácií, ktorú už nedokáže vyriešiť. Preto vidí jediné východisko v trvalom odchode. Neuvedomuje si však, že týmto spôsobom sa nič nevyrieši. Áno on svoje trápenie či bezvýchodiskovú situáciu ukončí, ale podľa mňa ani jeden samovrah poriadne nemyslí nato aké veľké trápenie po sebe zanechá. Nech už ide o čokoľvek – peniaze, lásku, kariéru. Vždy tu po ňom ostane niekto, kto tento jeho čin nikdy nepochopí. Ľudia, ktorí ho milovali, budú mať už navždy šrám na srdci ako trpkú spomienku nato ako sa on sám dobrovoľne rozhodol ukončiť svoj život. A aj keď prejde veľa času, vždy pri pomyslení na tieto nepekné chvíle života ich to zabolí. Najbližšia rodina či priatelia si budú klásť sami sebe otázky typu: Mohol som mu pomôcť, mal som spraviť niečo viac, je to moja vina, mohol som tomu zabrániť, či ako sa to vlastne mohlo stať ... Nie každému sa dá pomôcť, nech sa rodina všemožne snaží. Stoja pri ňom, záleží im na ňom, pomáhajú a podporujú ho, no niekedy to nie je podstatné. Ak to človek zvažuje, príde slabý okamih naše zlé dni, niekto podľahne a ukončí to. Neviem a ani si nechcem predstaviť posledné sekundy človeka pred týmto činom, musia byť nesmierne smutné.
Myslím si, že možno aj pre tie naše ženské neduhy ako sú plač, krik či iné výlevy pocitov, si siahneme menej často na život. Podľa mňa to nie je na škodu vykričať sa od zlosti, smútku a z akýchkoľvek problémov, skôr to beriem ako ventilovanie. Ale ak to človek (častejšie sú to muži) drží v sebe, emócie ktoré by mal dať von a hromadia sa v človeku, rozhodne to neprospieva. Človeka napadajú rôzne myšlienky, každý vo svojom života sa aspoň raz zamyslel nad tým, načo sme tu na svete, má to zmysel, som potrebný? Na všetky tieto rečnícke otázky odpovedám áno, áno a áno! Každý na svete má svoje miesto a význam. Ak to mám brať doslova tak aj najmenší nesympatický hmyz, malý strom, smiešna ryba či nedokonalý človek. Všetci tu sme z určitého dôvodu, ktorý nám nemusí byť jasný. Ale keď sme dostali dar žiť nebola to náhoda ani nešťastná nehoda. Preto žime svoje životy naplno a bojujme každým kúskom svojho tela, bojujme o život ktorý je náš a je len jeden, iný už nedostaneme. Carpe diem!
,,Po moste v Paríži kráča človek a chce spáchať samovraždu. Hovorí si: Ak stretnem človeka, ktorý mi dá nádej, nezabijem sa. Ak mi ju nedá, skočím. Čo urobí, ak sa stretne s tebou?" Fulton J. Sheen.
