Cudzí človek totižto nepozná naše slabiny, chyby, prešľapy a naše citlivé miesta. Naši blízki vedia o nás najviac (rodina, najlepší priatelia ...) Vedia čo nás trápilo, čo sa nám nepodarilo v živote a načo sme háklivý. Pri rôznych situáciách to vedia, či už cielene alebo nie, použiť proti nám. Napríklad pri hádkach sa toho vie vykričať hrozne veľa. Povieme čokoľvek len preto, že máme slovo, sme zlostní a v takej rýchlosti slov ani priveľmi neuvažujeme. Nám blízka osoba vie povedať také veci, ktoré nás zabolia najviac, vedia presne trefne zaútočiť na naše achilovky čo sa týka citov. Ako keby zapichli špendlík na najcitlivejšie miesto na našom tele. Potom obvykle sme odrovnaní, pretože sme doslova paralyzovaní tým čo počujeme a bolí to. Niekedy to zabolí až tak veľmi, že sa aj počas hádky nedokážeme ubrániť slzám. Síce sú to ,,len“ slová a nikto nám fyzicky neubližuje, no bolesť je niekedy porovnateľná s tou telesnou. A ešte aj s odstupom času keď si na podobný incident spomenieme, tak nás to trápi. Ubližovanie nie je správne, akékoľvek. No robíme to všetci. Aspoň sa snažme to obmedziť na minimum.
„Duševná bolesť je horšia ako bolesť telesná.“ Publilius Syrus.
