tichá domácnosť
I
už nedočiahne ani na zvon
a nezmôže sa na labutí song
báseň do ktorej dávno zaspal med
ukrytá za lupeňmi so zmrznutým názvom
nečíta vie ma naspamäť
videla balvan ktorý potme gúľam
ako svoj opustený hrob
počula uletené z úľa
a nahmatala moju smrť
občas mi nahovára úryvok
polieva opustené záhrady
rosičkou z pivového pohára
kropí aj moju zúrivosť
namiesto sviece slnko dohára
niet o čo oprieť rozprávkový rebrík
len vetry naskakujú na zmeškané stromy
falošné husle kvília v temnom sade
napnuté vetvy prebodli noc hrotmi
a krv jej krv je všade všade
lenivá luna laná striebri
a obesenci svetielkujú do tmy
II
to boli rána s rosou na lupeňoch ruží
na višni dozrievali likéry
a vtáčie hniezda na jabloni
len v každej druhej záhrade
sa pásol perníkový koník
nad všetkým ťažký bocian krúžil
a ešte vyššie biele mračná
zázračné plné letných dažďov
po ktorých rástla útla hudba
omamne voňal temný les
a koňom hrdzaveli podkovy
III
v nejakom poschodovom mraze
a vo výťahu smerom sever - sever
ti vyťahujem všetky svoje smútky
báseň je zamrznutý bazén
(zrkadlá s obrázkami mojich nevier
na ktorých v noci kvitnú hnedé hmly
a vo dne vädnú nezábudky)
do ktorého vytrvalo zanovito prší
dážď za nás obetuje neznámemu bohu
(prskavky z vody zapaľuje o dná)
čosi čo vzďaľuje sa od nás
a čo sa do nás tvrdohlavo skrýva
niečo čo nemá hmatateľný pulz
rozviata hriva
divých koní
sekundu pred osudným skokom
čie je to zaslzené oko
čie uši začuli ten záchvev
praskanie slákov hrdzu v podkovách
a rumázganie rozmrznutých tráv
niekedy na rozhraní jesene
a tvojho strachu
nad rozkrojeným jablkom
keď nad smútkami vejú kŕdle husí
keď nám tak neodbytne príde na chuť
že sa nám takmer začne hnusiť
medzi nami
báseň
o láske
hlboko hore na visutej hrazde
zhasína hviezda padá padá
tma
IV
vchádzame do nej oknom z ľadu
a vychádzame dvermi z pár
vietor tú tmu dnu škáročkami nadul
a závojom ti zavial tvár
no závoj vzbĺkol ako fakľa
noc si v tom chráme pred nás kľakla
a báseň preložila z ruky na oltár
a do rána sa za nás
modlí
s polotučne
vysádzanou
krásnou
smrťou
snár
V
drsnými tieňmi dutých vŕb
kolíšu uši kráľa midasa
kto nemá aspoň malý hrb
nejaký hrášok pod siedmimi perinami
tajomstvo ktoré pošepká len hrobu
z hmiel vypadáva nezreteľné ráno
jediným dotykom ma zobuď
a ak nedá sa
tak pokojne ma v spánku zabi
smrť je len láska nepokojný spánok
hlboko hore na visutej hrazde
na ktorú sme dnes nemotorne slabí
VI
zrazu ma pichá snehobiela kosť
štíhlejšia ako prižmúrené oko
v mraze
a na jazyku narastá mi inovať
zamknem na sedem nápadov
tú tvoju mliečnu ospalosť
tie ruky ktorým chýba peľ
tušený obraz záhrady
s jablkom ktoré nedopadlo
na zem
lebo to bola zamrznutá sýkorka
je trochu tma na všetky druhy ciest
a vločky v presýpacích hodinách
potichu šuštia pod dotykmi svetla
aj medzi nami ticho leží smrť
a ešte tichšie vyzváňajú zvony
dunivá náplasť na bolesť
že blízko zaspal smutný anjel
to pod dotykom zamatovie pleť
keď je tma plná hľadajúcich prstov
ktoré sa snažia odletieť
zo starodávnych mýtov
no majú ešte malé krídla
a strácajú sa v odlive
ráno sa prebúdzame s jazvami
a zasa zdá sa
mi to
nespravodlivé
