do lastovičiek udrel blesk
padajú krivoľako k mokrej tráve
a vietor s čiernou páskou na rukáve
nazerá hniezdam
do zívajúcich rán
možno to bola padajúca hviezda
možnože ozaj iba blesk
strapatý ohník ktorý prosí
o potlesk
nejakých zaprášených vtáčích krídel
pot lesk a plné oči nahých
trblietavých stromov
čistinka ktorá unáhlená príde
pod tvoje nemotorné nohy
studená chladná s džbánom rosy
ktorou ti zmyje tisícročný strach
z cestičiek hmyzu pod kôrou
zo smutnej piesne o sestrách
zakliatych ako oheň do dreva
z retiazok postrácaných milencami
v šteklivej vôni unavených tráv
je leto
jeseň iba dozrieva
a ako dažde padá tmavá opona
sedíme sami sami sami
s dlaňami pod tisíckou otrávených hláv
a ťažký prach nám padá do lona
akoby zatvárali zhrdzavenú bránu
akoby prudko rástlo tŕnie cestou do raja
akoby na tom tŕní kvapky krvi
farbili vetru zdrapy košele
akoby plakal zástup nevín
nad hrobom nekrstených detí
akoby rozďavila ústa hora jám
a spievala si piesne
veselé
