Samozrejme, túžim vyvolať primeraný súcit. Pisatelia potrebujú súcit, lebo si nič iné nezaslúžia. Aj keď je dodnes pre mňa nepochopiteľné, čím si ho zaslúžia. Ten, čo sa so mnou zahráva, mi ho venoval najviac. Je to súcit podobný zvuku písmena Q na mojom písacom stroji. Cynicky škodoradostný. Mám starý písací stroj. Našťastie som sa kedysi, keď som ešte nebol slepý, naučil podľa príručky strojopis. Znie to trošku morbídne, ale naučil som sa písať naslepo. Takmer bezchybne. Neskôr sa stala tá vec, ktorá sa stala dávno predtým. Je to ako s knihou, ktorej som nerozumel, keď som ju čítal, ale neskôr, keď som ju už nemohol čítať, zazdalo sa mi že jej rozumiem viac. Nedalo sa to overiť. Zúfalstvo je táto neoveriteľnosť. A zostal som sám. S nožíkom, písacím strojom, kanoe, záhradou, lesom a riekou. Vždy som chcel vedieť, čo je za riekou. Najskôr som si myslel, že za riekou je les. Alebo záhrada. Podľa toho, z ktorej strany. Až neskôr, keď som bol slepý, som začal rozmýšľať, čo je za riekou naozaj. Nemyslel som už na priestorové okolnosti. Myslel som na to, čo je za riekou časovo. Čo je po rieke. Ešte neskôr, človek si rád namýšľa, že neskôr vie viac ako predtým, neskôr, presnejšie povedané, keď už bolo neskoro, začal som rozmýšľať, čo je za riekou v zmysle príčinných súvislostí. A objavil som, že sa niekto so mnou zahráva. Aj napriek tomu som sa svoje zmätené myšlienky snažil zapísať. Naslepo. V tom je ten fór. Už niekoľko rokov mám pocit že mi niekto na písacom stroji povymieňal klávesy. A urobil to s takou geniálnou presnosťou v kombinácii, že teraz možno píšem niečo celkom iné, než si myslím, že píšem. Bolieva ma hlava, keď sa to snažím rozlúštiť. Zbadal som to podľa zvuku. Písmeno Q malo celkom iný zvuk, než má písmeno, ktoré je teraz na jeho mieste. Teraz je možno Q na mieste, kde predtým bolo W. Ale ak kombinátor rátal aj s tým, je celkom možné, že iba tieto dve písmená nechal na svojom mieste iba vymenil zvuk. Napokon: Q a W sa v našom jazyku takmer nepoužívajú, aj táto stopa je teda slepá. Nezostáva mi nič iba písať to, čo sa stalo potom, ale napísané bolo predtým.
II.
Na začiatku nebolo nič. Na konci tiež nebolo nič. Alebo si nič nepamätám. Alebo som si nič nevymyslel. Alebo som si to všetko vymyslel. Potom som mal štyri roky, záhradu, rieku a les. A nemal som slivku. Ani kanoe. A o niečo neskôr som nemal ani teba. To, čo sa stalo medzitým, sa nestalo. Bola len rieka, za riekou les a v ňom, v tom lese, ty. Mohla si mať približne sedem. Ja som už nemohol. Mal som oveľa, oveľa viac. Potom som ťa už nikdy nemal. Spomínam si: drobnulinko mrholilo. Ako keď mravce plačú na pohrebe, pomyslela si si a ja som to počul. Na vlastné uši. Nejaké iné, neviditeľné uši. To, čo sa stalo medzitým, sa nestalo. Bola rieka, za riekou záhrada a v nej, v tej záhrade, ja. Mohol som mať sedem. Mohol som roztĺkať orechy. Kameňom. Drobné zaprášené lieskové orechy. Položil som drobný zaprášený lieskový orech na kameň. Odkiaľsi sa prihnal divý vietor. Zvíril prach. Prach z poľnej cesty, prach zo slnkom zaprášenej záhrady. Mojej slnkom zaprášenej záhrady. A druhým kameňom som ho roztĺkol na drobný prášok do presýpacích hodín. Nepravidelné údery prilákali na to miesto všetky motýle. Zlietli sa z celého sveta, pravdaže, okrem mojej záhrady. Tie tam už boli. Inak som v tom čase aj tak nemal čo robiť. Bolo horúce leto, mal som vo vrecku trenírok dve slivky. Teba som už nikdy nevidel. Tak by sa mohlo toto rozprávanie skončiť. Lenže nemôže. Rieke bolo treba dať nejaké nenápadné meno. Tebe bolo treba dať nejaké nenápadné meno. Ja som už nenápadné meno mal. Ani celkom presne neviem, kto mi ho dal. Ani celkom presne neviem ako som si ho dal. Možno som si iba veľmi, veľmi želal, aby ma tak volali. Lenže nevolali. Nemal kto. V to leto nezostal v dedinke nikto. Pravdaže okrem vetra. Ten sa túlal v záhrade a prečechrával dožlta spálenú trávu. A víril prach. V jedno suché jesenné ráno som našiel v záhrade vyvrátenú slivku. Konáre ovešané fialovými plodmi zasiahli moje koanoe, ktorým som sa prevážal do lesa. O ďalších sedem rokov som ťa mal prvýkrát zbadať práve v tom lese za riekou. Ale už vtedy, v to rozpálené leto, v tú suchú jeseň, som ťa hľadal. Slivky predčasne dozreli a boli také obrovské, že mi vošlo do každej ruky iba po jednej. Vyvrátili strom. Stál som nad ním iba v trenírkách, takých tých trenírkách, čo sa vtedy nosili, a chcel som ho zachrániť. Voda pomaly strhávala so sebou moje kanoe. Prevážal som sa ním do lesa, lebo v dedine nikto nebýval. Ani v lese nikto nebýval, ale tam som mal väčšiu nádej. Záhrada bola menšia ako les, aspoň som si to myslel. Voda pomaly strhávala kanoe so sebou. Stál som tam: nekonečne bezmocnými detskými rukami som sa snažil zadržať strom za jeho plody, ktoré mi napokon zostali v ruke. Dve obrovské slivky v dvoch malých zahanbene roztrasených detských rukách. Strom som zachránil, ale nezachránil som kanoe. Sedem rokov som sa nedostal za rieku. To, čo sa stalo medzitým, sa nestalo. Teraz je všetko tak isto. Je záhrada, je rieka, je les. Iba ty nie si. Akoby si bola vždy. Aj v minulosti, aj v budúcnosti, iba teraz v prítomnosti ťa niet. Rozumieš. Akoby si sama bola tou riekou, tou záhradou aj tým lesom. Vidíš, les. Bol to (naozaj bol, s lesom to je presne naopak ako s tebou, les je len v prítomnosti, pretože nikdy nebol a, pravdepodobne, ani nebude), bol to lieskový lesík. A možno to bolo len zopár liesok okolo rieky. Vždy som si myslel, že za lieskami už nie je nič. Bál som sa kráčať ďalej. Z každého miesta som potreboval počuť vodu. Bál som sa, že prídem niekam, kde už nič nepočuť. Chlapec si len tak ide, ide, ide a zrazu nič. Nič nebude. Nič nie je. Nebude voda, nie je voda. Nebude les, nie je les. Nebude tráva, nie je tráva. A tam kde nebude nič, nie som ani ja. Má to stále pre mňa akýsi záhadný, neuchopiteľný a hmlistý význam. Tajomné a krásne nič. Bál som sa nájsť to miesto, odkiaľ sa nedá vrátiť, lebo sa niet kam vrátiť, lebo nič nie je. Sedem rokov som z kmeňa slivky vyrábal nové kanoe. To, čo sa stalo medzitým, sa nestalo. Celých sedem rokov môjho detstva bolo leto. Celých sedem rokov sa do dedinky nikto nevrátil. Prvý človek, ktorého som po takom dlhom čase mal vidieť, si bola ty. Sedemročné sedemročné dievčatko. V ruke steblo trávy. Máčala si ho vo vode. Voda bola priezračná (celých sedem rokov nepršalo) a neplávali v nej nijaké ryby. Veslo mi vypadlo z ruky a plávalo dolu vodou. Podobalo sa na rybu s jednou nehybnou plutvou. Ale kanoe zostalo stáť uprostred prúdu. Dnes viem, že to bol zázrak, ale ako som vtedy mohol čo len tušiť, že sú veci medzi nebom a zemou, na ktoré sa dá takto vyhovoriť?
III.
Ak vám niekto povie, že má vreckový nožík po starom otcovi, klame. Vreckové nožíky po starom otcovi neexistujú. Malí chlapci obyčajne nevedia, že nožík po starom otcovi neexistuje, a preto sväto-sväte tvrdia, že ich nožík je po starom otcovi. Nožíku to pridáva na tajomnosti a malým chlapcom na vážnosti. Kedysi bolo všetko lepšie. Ibaže malí chlapci nechápu, že staré nožíky sú lepšie teraz. Keby sme pripustili, že existujú nožíky po starom otcovi, keď patrili starému otcovi, ešte neboli po starom otcovi, teda neboli lepšie. Kedysi bolo všetko lepšie, samozrejme okrem nožíkov po starom otcovi. Ja mám vreckový nožík po otcovi. Je trochu zodratý. Vyrezal som ním celé kanoe. Starým vreckovým nožíkom po otcovi. To kanoe je zo slivky. Je priviazané ku kmeňu slivky, čo vyrástla presne na mieste tej starej. Možno z kôstky ktorú som tam niekde zabudol, keď mi odplávalo staré kanoe. Možno z kôstky tej slivky, čo mi zostala v ruke. Nové kanoe bolo trochu hrboľaté. Za tie roky ho voda vyhladila. Dolu riekou plávajú suché listy. Sú celkom premočené. Dažďom, kalnou vodou v rieke, hmlou, čo sa usadila v doline na začiatku jesene a ani sa nepohne. Keď je suchý list mokrý, nemôže byť suchý, aj keď je suchý. Začala mi tiecť strecha. Podkladám staré hrdzavé vedro. Myslím, že v ňom vidieť, ako v zrdkale, mapu na strope. Určite sa stále zväčšuje. Možno je to mapa dediny, v ktorej žijem. Spomínam si na slovo dedina. Aj keď celkom presne neviem, čo znamená. Slová strácajú svoje pôvodné významy. Keď stratí bezvýznamné slovo svoj pôvodný význam, možno nájde svoj nový, ktorý môže byť ešte bezvýznamnejší. Pomenúvam si veci. Mnohým veciam dávam rovnaké mená. A potom hádam, na ktoré myslím alebo ktoré z nich to je. Stáva sa, že neuhádnem. Najmä keď myslím na teba. Napríklad dám meno stoličke, streche a tráve. Všetky volám stolička, všetky volám tráva, všetky volám strecha. Raz, keď zabudnem, ktoré je ktoré, stanem sa bohom. Vreckový nožík po starom otcovi volám starý vreckový nožík po otcovi. Keď sa z neho stane starý nožík po vreckovom otcovi, budem už blízko. Ponad rieku letia divé husi, ale ja ich nevidím. Nevidel by som ich aj keby som videl. Hneď po lete sa v doline usadila hmla. Počujem ich, ako svištia krídlami. Za tie roky som sa naučil počúvať. Za tie roky, čo ťa tu čakám. Nožíkom si vyrezávam palice. Navozil som si ich na kanoe z lieskového lesíka. Vyrezávam si na ne hmatateľné výjavy z čarovného detstva. Už presne neviem, koho detstvo to je. Spomenul som si na iba na slovo čarovné. Možno sú čarovné tie nožíkom vyrezávané palice. Možno by mi tie čarovné vyrezávané palice vrátili zrak. Bojím sa ich vyskúšať.
IV.
Možno som oslepol z toho pozerania. Možno z hľadania. Možno som slepol so stratou pamäti. Do lesa som ešte chvíľu chodil. Popamäti. Poznal som šumenie sromov. Aj v lese aj v záhrade. Stromy rástli a ja som si už nebol celkom istý, či počujem tie isté stromy. Dokonca sa mi zdalo, že mi ich niekto popresádzal. Možno som teraz pred riekou. Jedného dňa som netrafil domov. Býval som celé leto pod kanoe. Potom som si postavil nový dom. Len tak, naslepo. Za riekou som nahmatal obrovskú skalu. Neviem, koľko rokov som ju rozbíjal, neviem, koľko rokov som staval ten dom. Viem, že kedysi aj kamene boli lepšie ako teraz. Tečie mi strecha. Podkladám vedro. Počúvam, ako sa napĺňa. Škoda, že neviem zapisovať do nôt. Počítam každú sto dvadsiatu siedmu kvapku. Čím hustejšie prší, tým je melódia, ktorú tvoria sto dvadsiate siedme kvapky smutnejšia. Ak náhodou fúka vietor primiešava do melódie akési tragikomické podfarbenie. Počul som, že búrky majú takmer absolútny sluch. Celú zimu si pískam tie melódie, aby som si precvičoval zhoršujúcu sa pamäť. Možno sú to už celkom iné piesne. Možno som si do nich niečo primyslel, možno som niečo vynechal. Možno ma už strecha napodobňuje. Predstavujem si mapu našej dediny. V strede je rieka. Poznám z nej len žalostné torzo. Neviem, kde pramení, neviem, kde a do akého mora odnáša dotyky môjho kanoe a vesla. Také isté žalostné torzo je moje zmätené rozprávanie. Sú, pravdepodobne, ľudia, ktorí dokážu jasne a zreteľne formulovať svoje myšlienky. S nikým takým som sa, žiaľ, nestretol. Jediný, o kom som si myslel, že som stretol, si bola ty, ale vtedy si už asi zasa nebola.
V.
Na konci je iba toto zmätené rozprávanie. Je ešte torzo rieky, torzo lesa, torzo záhrady, deravá strecha nového domu, ktorý som si naslepo postavil za riekou. Mám teraz, na konci, dva domy. Som vlastne zámožný starý pán. Mám ešte niekoľko čarovných palíc s výjavmi z akéhosi detstva. Mám ešte niekoľko akýchsi palíc s výjavmi z čarovného detstva. A mám ešte starý nožík po vreckovom otcovi. Mám aj starú fotku, zodratú nosením vo vrecku, vedľa nožíka. Starší šedivý pán stojí opretý o slivku a vyrezáva lieskovú palicu. Kam sme sa všetci podeli? Mimochodom, ešte stále sa bojím zájsť ďalej, aj keď teraz oveľa lepšie počujem. Q a W mi nedajú spať.
