Ach jaj! Takto si môže vzdychnúť starnúci učiteľ s kvapkou ironickej krvi v rodnom liste. Nájdu sa aj takí, ktorí zvýšenú frekvenciu deminutív v predchádzajúcom povzdychu zoberú vážne a obvinia ma so sentimentality. A ja sa pousmejem, pretože mi naleteli. Aj o tom je literatúra, aj takto ju vyučujem. Ale k veci. Reč bude o testovaní literatúry. Hodnotiť iné predmety mi neprináleží, pretože tým rozumiem ešte menej.
Mali sme toť nedávno generálnu skúšku zo slovenského jazyka a literatúry. Na budúci rok pôjdeme naostro. Moje hodnotenie spočívalo v tom, že som si zobral kľúč správnych odpovedí a na študentovom teste som, podobne ako predtým on, robil krížiky (pripadalo mi to ako prísť s krížikom po funuse...) podľa toho, čo správne, nesprávne alebo vôbec nakrížikoval študent. A tak mi napadlo, čo by asi robil študent s podobnou kvapkou ironickej krvi. Odpoveďou na otázku (pre názornosť zveličím: Ktorý básnik sa pohybuje vo vesmíre, v ktorom boh už zomrel a človek sa ešte nenarodil?) zakrúžkovaním (zakrížikovaním) nejakého správneho písmena zo začiatku abecedy tento študent získa bod od súkromnej firmy, ktorá dostala lukratívnu štátnu zákazku. Za fundované spochybnenie takejto otázky dostane od svojho učiteľa (napríklad odo mňa) bodov najmenej desať. Mal som študentov, ktorí by mi z recesie zakrúžkovali meno treťotriedneho grafomana, ktorého texty som im predčítaval ako varovanie, kam až môže slovenský (prepytujem) spisovateľ klesnúť. Mal som aj študentov, ktorí by odpovedali úprimne to, čo sa naučili zo svojich otrocky presných zápiskov v zošite. Podľa čoho ich rozozná anonymný (vraj objektívny!) hodnotiteľ? Je to jednoduché (zjednodušovanie bolo vždy naším národným športom): pred objektívnym štátnym testom sú si všetci rovní! Dokonca aj tí pokrivení...
