Jeden múdry povedal - mám priateľov, teda niečo znamenám. A aj ja niečo znamenám. Dostala som síce už pár kopancov od ľudí, o ktorých som si myslela, že sú priatelia, ale hold, každý sa párkrát pošmykne, no nie? Učíme sa na vlastných chybách... Už na základnej škole som vedela vycítiť, komu som "sadla", a komu nie. Vlastne, tam to bolo jednoduché, tam ma mali všetci radi :-) ja, ako prvoaprílový šibal, úsmev mi nechýbal tak ako ráno cestou do školy, tak ani poobede cestou zo školy. Len potom ku koncu ôsmej triedy (ešte som sa úspešne vyhla deväťročnej povinnej školskej dochádzke) sa to začalo kaziť. "Chalani" boli v pohode, našla som si partiu, aj dve, chodili sme von, kecali sme a "brali" ma za svoju, len dievčatá nejak začali zazerať, a ohovárať. Dokonca moja, vtedy vraj, najlepšia kamarátka, začala rozširovať o mne klamstvá a kazila mi povesť. Možno si to vtedy neuvedomovala,ja jej to nezazlievam, boli sme vtedy ešte deti, ale trocha dosť sa ma to dotklo. Vtedy som ju nechápala prečo to robí, potom po čase som už nad tým len mávla rukou, že to bola čistá závisť. Či nenávisť? Ja som v tom bola ale nevinne :) A závisť vie pekne skriviť charakter človeka. Tie časy už pominuli, a ja som pomaly kráčala životom ďalej.
Na strednej škole to bolo obdobné, ale už som sa nad tým toľko nepozastavovala. Párkrát som sa bavila na chodbe cez prestávku s nejakými chlapcami, a už leteli klipy klepy že som taká a taká. My,ktorí sme vedeli o absurdnosti situácie a o tom, že to nie je pravda, sme sa na tom len zabávali, ako ľahko ľudia uveria takým blbostiam.... A na druhej strane ma to aj štvalo, že nejaké závistlivé tváre a špinavé duše mi kazia meno a pritom neprávom. Akurát čo sa im uľaví a dakde za rohom si spokojne mädlia ruky. Trochu dosť to aj bolelo. Hlavne to poznanie, že tomu ostatní veria. A nemáš im to ako vyvrátiť. Každý si myslí svoje. Klebety sa šíria rýchlejšie ako chrípka, verte tomu. A pritom ich rozširovali ľudia, ktorí ma vôbec nepoznali. Potom som si povedala, že kašlať na to, tí, čo ma poznajú, tomu neveria, a tí, ktorých nepoznám, tí sú mi ľahostajní. A len blbec uverí klebete, ktorá prešla cez mnoho párov uší, a okolo pravdy ani nešla. A ešte väčší blbec ju bude rozširovať ďalej. Odvtedy neznášam na ľuďoch klamstvo, závisť, intrigy. Žiaľ, dnešný svet sa okolo tohto všetkého stále točí. O tom by sa dalo písať...
Teraz študujem diaľkovo vysokú školu, popri práci, a tu už sa nedá hovoriť o triede ako kolektíve. Našťastie, alebo škoda? Pár priateľstiev sa udržalo, pár sa ich rozplynulo odbočením od spoločného smeru cesty životom, (to je prirodzené), pár sa ich stratilo vo víre nepochopenia alebo iných názorov. Nehnevám sa za to na druhú stranu. Niektorých mi je ľúto, že sme sa navzájom stratili, u niektorých je to radšej lepšie, niektorí zapadli prachom a idú si svojou cestou. Tak to je, a nikto to nezmení. Ja nie som sama. Nemám rada samotu - kto ju má rád? Snažím sa držať hesla: Správaj sa k ostatným tak, ako chceš, aby sa oni správali k tebe. U niekoho to funguje, niekto to zneužije, ale čo už, ono jemu sa to raz vráti... Mňa to chvíľu bolí, ale potom si poviem, že každý je vo svojom vnútri dobrý človek...
Ako jeden múdry povedal - mám priateľov, teda niečo znamenám...