Keď som bola malá, často sa mi zvyklo snívať, že idem vo výťahu a prepadne sa podo mnou podlaha. Odlepí sa od jednej strany a ja sa nemám čoho chytiť. Márne sa snažím o niečo zachytiť, nedá sa, a spadnem. Bohvie, čo to znamená. Ten výťah je presne taký, aký sme mali v činžiaku, keď sme bývali v Petržalke. Bývali sme v dvanásť-poschodovom baráku, Strečnianska 1. Predtým Žukovova. Jednotka. Pamätám sa, ako som sa vytešovala, keď som mala 11 rokov. Bývala som na Strečnianskej 1. bola som 11-ročná. V škole som mala samé jednotky. Proste som bola jednička. Ale o tom som nechcela.
Rada by som vedela, prečo keď v snoch chceme bežať, tak sa nám nedá pohnúť. Alebo sa neviem ponáhľať. Ide nám napríklad o život, a ja nedokážem utiecť. Nohy mám ako z olova, a viem sa hýbať len veľmi pomaly. Koľkokrát som chcela pred niečím (niekým) utiecť a nevedela som sa odlepiť. Zdreveneli mi nohy, a nespravila som ani krok. Alebo ak, tak veľmi pomaly. Ako v spomalenom filme. Pritom ten (to), pred kým (čím) som utekala, išli normálne rýchlo. Alebo keď som chcela kričať, z hrdla mi nevyšiel ani hlások. Ústa dokorán, a nič z toho. A pritom to bol sen; prečo sa mi nedalo kričať? Alebo keď som padala do nejakej jamy, z lietadla, alebo z okna, tak mi to šlo tiež veľmi – veľmi pomaly. Zaujímavé. Aj v tom výťahu, ak som šla hore, čím vyššie poschodie, tým sa výťah spomaľoval. Prečo? Niekedy sa zastavil na medziposchodí, a nič nepomáhalo. Nevedela som sa dostať von. Nikto ma nepočul. Inokedy zas postupoval hore ďalej, i keď to bol len 12-poschodový dom. Ja som prešla dvanáste poschodie a šla stále ďalej, smerom nahor. Zrazu tam tie poschodia boli. Alebo inokedy som šla do neznáma, stále hore a nikde nič.
Alebo sa pamätám, že som z bytu na ulicu – bývali sme na 11.-om poschodí – musela vyjsť cez okno. A že to nebolo nič neobvyklé, každý tak chodil. Vyliezla som na parapet, otočila som sa chrbtom k ulici, tvárou dovnútra, a zliezala som okno po okne, poschodie po poschodí, ako po rebríku. A zliezala som bez problémov dole. Nešmýkala som sa, a ani mi neprišlo, že medzi dvoma oknami na susedných poschodiach je oveľa väčšia medzera, ako medzera medzi stupienkami na rebríku, a že nie je reálne zliezať normálne po nich bez problémov. Ale sny asi nepoznajú vzdialenosť, čas, priestor.. no city sa podľa mňa vnímajú.
Koľkokrát som sa zobudila na to, že plačem. Alebo že ma hreje veľmi príjemný pocit úsmevu. A vraj sa ľudia aj usmievajú počas spánku, ak sa im sníva niečo veselé. Či sa usmievam, keď sa mi sníva, tak to neviem, ale na slzy som sa už teda zobudila, to hej. Snívalo sa mi niečo veľmi smutné, premietne sa mi nejaké nešťastie, ktoré ma postihlo, alebo bolesť, ktorá sa mi pritrafila, a hneď mám slzy v očiach. V poslednom čase napríklad si stále premietam deň, keď som si rozbila pätu, a vždy mi vypadne pár slzičiek.. ale to vraj nie je dobré, lebo si ten smútok stále privolávame, a udalosti a osoby s tým spojené týmto nepúšťame ďalej, ba naopak, oni ostávajú. A radšej s nimi preč...
Mám rada rána, keď sa zobudím s dobrým pocitom. I keď si nezapamätám, čo sa mi snívalo, viem, že to bolo niečo super, keď sa tak super cítim. A hneď je ten deň iný. Taký, svetlejší, aj keď napríklad prší, alebo mrholí – mne to tak nepríde. Je to proste o pocite. Dobrá nálada, úsmev na tvári, a ja si ani neuvedomujem, že z čoho. A isto to má niečo spoločné s tým veselým ránom, a to ráno s tým, čo sa mi snívalo. Asi by som si mala zaobstarať nejaký snár, aby som sa o tomto všetkom dozvedela viac. No potom človek všetko pripisuje významom. Keď vám v sne vypadol zub, znamená to vraj smrť v rodine. Mne sa raz snívalo, že mi vypadli všetky zuby naraz, rad za radom, ako domček z karát. Hneď na druhý deň som obvolala známych a najbližších, nech si dávajú pozor. Držala som to v hlave asi týždeň, a nič sa nestalo. Až som na to zabudla. Aj vidieť sa v svadobných šatách vraj znamená nejaké nešťastie. I keď, povedala by som, že to by malo byť práve naopak. Alebo také symboly, ako keď ťa poštipne had, alebo podupe kôň, alebo keď padnete do diery... samé zlé veci... No keby som mala tomu veriť a vykladať si každý sen podľa snára, a veriť tomu, tak tu už dávno nie som.
Aj vám sa často pospájajú nezlúčiteľné veci? Osoby, ktoré sa navzájom nepoznajú, alebo časovo sa ani poznať nemohli, lebo žili v rozdielnych časoch, rokoch, obdobiach; alebo situácie, miesta, priestory, ktoré k sebe vôbec nepasujú? Mne sa napríklad v sne prihodilo, ale nevidela som im do tváre – aha, a aj to, že viete, s kým a o kom sa vám sníva, ale nevidiíte im do tváre – je to len pocit, že je to ten a ten, ale nevidíte ho. Nepotrebujete to, viete to – no a sú tam takí, čo sa v skutočnosti nepoznajú. Potom sa otočím, a som zrazu na lúke. Na lúke sú postele, a všetci spia. Do toho príde auto, alebo kôň, hneď na to som na streche nejakého domu, o sekundu som v Amerike, hneď na to v Tatrách... zrazu som ranená, o sekundu je všetko zahojené. Raz som ešte v škole, inokedy som už veľká šéfka vlastnej firmy.. raz som stará, inokedy ešte dieťa... Riešim neriešiteľné, viem lietať, netreba mi spať, jesť... Všetko sa vmieša dokopy, a vytvára to neuskutočniteľné, nesplniteľné a nereálne obrazce.
Škoda, že si nepamätám každý sen. Len máloktorý, aj ten, ak sa snažím si ho uvedomiť, ráno, snažím sa pomaly zobúdzať a rýchlo si zapamätať sen, ktorý tak rýchlo uteká preč, aj napriek mojej snahe mi ostane v hlave maximálne po dobu, kým si umyjem zuby. A potom je už nenávratne preč. Je zaujímavé, ako nám (teda, aspoň mne) to vyprší z hlavy rýchlosťou blesku. A môžem sa snažiť akokoľvek, už si nespomeniem. Už len také záblesky, z ničoho nič ma napadnú, ale hneď i odídu. A pritom nemám sklerózu, ani výpadky pamäti, nemám problémy so zapamätávaním si vecí.. a predsa... Predsa by som si rada pamätala sny, čo sa mi snívajú..
