Väčšina z nás dnes mala bežný, obyčajný deň, nie je tak? Aj ja som mala obyčajný, bežný deň... Možno aj niekto iný si myslel, že má obyčajný, ničím výnimočný deň...
Ja som išla okolo obeda cez jednu križovatku v Bratislave, nedaľeko Karadžičovej ulici, a ja že čo je tam taká zápcha. Autá stoja, keď naskočí zelená, posunie sa to o minimum, že čo sa deje, tam sa isto niečo stalo, nejaká havarka alebo čo. No ona to nebola havária. Ležal tam jeden pán, pri ňom záchranka, polícia, ľudia, okolostojaci. najprv som si myslela, že zrazili chodcu, ale žiadne rozbité auto, žiadna krv, žiaden šmyk na ceste, nič. Čo sa stalo? Videla som akurát, ako ho už prikrývali plachtou, policajti kývali hlavou, a záchranári sa už neponáhľali... Išla som ďalej, však čo tam budem očumovať, a zrazu mi došlo nejako tesno... Potom neskôr som sa dozvedela, ako sa to stalo. Nejaký pán so synom išli v aute a ten pán zinfarktoval. Zavolali záchranku, ale už mu nepomohli. Len tam tak ležal, prikrytý plachtou. Zomrel. Len tak, v obyčajný, pre väčšinu z nás bežný, deň...
A že vraj obyčajný bežný deň. Ničím výnimočný. Prežívate stereotyp, zdá sa vám že sa nič nedeje. A zrazu vám niekto zazvoní pri dverách, že Váš manžel, či manželka zomrela. Zrúti sa Vám celý svet. A pritom išli so synom len nakúpiť, alebo sa niekam viezli, viedli dialóg, rozprávali sa, možno sa pohádali... Možno akurát išli domov, alebo na návštevu. Ale ani v malíčku ich nenapadlo, ako sa situácia vyvinie... Napadlo by Vás nebodaj, že pôjdete dnes autom a na čerevenej zomriete? To asi nikoho... Nehovoriac o tom, že pre syna bude táto ulica už navždy neprejazdná. Už nikdy nepôjde okolo, radšej pôjde aj obkľukou... A na koľkých uliciach sa čo všetko stalo, a my chodíme tadiaľ bez povšimnutia... Lebo nám sa tam nič nestalo...zatiaľ...
Tak mi to len tak napadlo, že to hodím do riadkov, nech si aspoň na chvíľu uvedomíme, čo sa deje okolo nás. Že nie každý deň je bežný. Žiadny deň by nemal byť bežný. Nech sa pozastavíme na chvíľu, že čo robíme, ako žijeme... nech stihneme povedať všetkým všetko, aby sme to potom neľutovali náhodou..nech nerobíme zbytočné stresy a problémy... nech nám nepretečie život pomedzi prsty ako piesok.. nech máme niekoho, kto nám tie ruky spojí.
A my sa tu čertíme pre také banálnosti. kričíme po sebe, ponáhľame sa, sme nervózni, sústredíme sa na prácu, na povinnosti, deň nám uteká za dňom... A ani nevieme, čo nás kedy a kde čaká... Tak len to som chela povedať, že som z toho mala taký blbý pocit, taký stiesnený, že chudák ujo, tiež si nemyslel že takto a nakoniec toto, a že ja si žijem a prežívam obyčajné dni, a neuvedomujem si, že čo ak.. Ale zas na druhej strane, keby sme si to stále mali uvedomovať, tak ďakujem pekne, to by sme boli asi všetci zdeprimovaní a zadumaní, a bolo by to možno ešte horšie... Tak ja len že netreba stále, ale aspoň na chvíľu sa nad tým pozastaviť :-)
Prajem pekný, ničím nerušený deň :-)
