Hádam už vpredškolskom veku sa to všetko začína - chlapci kmášu dievčatá za vlasy, dievčence im berú autíčka, neskôr peračníky... Celé nahnevané, ako si to len tí chlapci mohli dovoliť, presvedčené že nás asi nemajú radi, keď nám robia zle, a pritom to bol taký zlatý detinský náznak malej lásočky.. A chlapci by si radšej nechali aj ruku uťať, ako keby to mali priznať. Ale postupom času vyrastajú z týchto nevinných detinských prejavov a na rad sa dostávajú zaľúbené lístočky (ooo, aký koniec sveta keď nám ten lístoček spolužiaci zobrali a prečítali ho pred celou triedou, to sme sa hanbili potom, však?), plaché pozvánky na zmrzlinu alebo "na školák" (to sme sa ale cítili dôležito, keď sme chodili s partou na školák, len tak sme sedeli a bavili sa o ničom, celí radi že nie sme doma, to nám bolo ale hej, že?), či tajnostkárske pusy za školou, tak ale aby nás nik nevidel, to by nás ešte nebodaj vysmiali.. Alebo keď nás chlapci zahanbene pozvali na "slaďák" v škole v prírode, a tancovali sme meter od seba, ruky najvystretejšie ako sa len dali, a tí čo sedeli, sa len uškŕňali že "hen,tí sú do seba"... My celé zapýrené, že "jejda, on ma zavolal tancovať", a oni len očami preguľovali, že "jeeežiš, keď to musí byť, aj to len preto, že nás učiteľka vyhnala na pánsku volenku, aby ste si náhodou nemysleli"...
Na strednej škole sa dá povedať, že ide do tuhého. Už viacerí neberieme lásku na ľahkú váhu, je to pre nás to najdôležitejšie na svete, učiť sa nám nechce, stále máme pred očami "toho žiaka z vyššej triedy", ktorý si nás ani nevšimne, ale my máme popísané jeho meno v srdiečku na zadnej strane zošita a snívame o tom, že nás raz osloví... Nehovoriac o tom, že na lyžiarskom pri večernom programe "Trieda baví triedu" sú tie vzdialenosti medzi nami počas slaďáku už stále kratšie a kratšie, až nás učiteľky, pardon, už profesorky, musia doslova odliepať, že "haló, aspoň troška od seba, hej", a už nás vôbec nemusí nútiť na pánsku či dámsku volenku. Väčšina z nás hľadá vážnejšie vzťahy, sme dôverčiví a naivní, dávame do lásky cele naše srdce, lebo si myslíme, že tak sa to má a ten druhý nás predsa nemôže sklamať, veď je to láska až za hrob..vraj... najprv..zo začiatku... Spoznávame sa navzájom a hľadáme medzi sebou toho pravého, vysnívaného. Len nie vždy sa to podarí. Málokomu sa podarí hneď nájsť svojho princa či princeznú, ktorí sa nám vnárajú do snov každý večer pri zaspávaní. Hľadáme a čakáme každý deň. No možno sa nedočkáme, lebo ako sa vraví - láska príde v tých najneočakávanejších a najnevhodnejších chvíľach, aké si len vieme predstaviť. Zvyčajne to skončí sklamaním, podvedením, nepochopením, niekto nám zlomí naše naivné puberťácke srdiečko, my sa potom trápime, chceme skoncovať zo životom, zaprisaháme sa, že už nikdy nebudeme veriť nikomu, už nikdy v živote sa nezaľúbime, zavrieme sa do izby a už nikdy z nej nevylezieme, rodičia nám lezú na nervy, keď sa neustále pýtajú: "čo sa stalo, ako ti môžem pomôcť"... že, pamätáte sa na tie časy? Myslíme si, že sme na svete sami, že nás opustila najväčšia láska v našom živote a že už nikdy nebudeme nikoho tak ľúbiť..No svet sa isto nezrúti a my nesmieme zúfať, nádej zomiera posledná :-) (tu ma tak napadá otázka, aký veľký musí byť cintorín pre nádeje, ktoré zomreli posledné?) Ako bolo mne raz povedané: "treba myslieť pozitívne, nevzdávať sa a mať vždy optimistický pohľad na vec". Pesimisti to majú troška obrátené, ale však oni na to raz dojdu :-) Nie sme na svete sami a nenavrávajme si, že nás nikto nemá rád. Má, len ho treba nájsť. Zoznamovať sa s novými ľuďmi, nech ich poznáme každým dňom viac a viac a spoznať v niektorom toho nášho princa či princeznú. Nevešajme hlavu nad sklamaniami, ktoré nás postretli. No tak nám to nevyšlo, ale treba ísť ďalej. Hore hlavu a vzchopiť sa. Prehltnúť trpkú chuť neúspechu (a to sa netýka len lásky), a povedať si: "to sa stáva". Hrdina je ten, ktorý sa nenechá, a nie ten, kto zuteká..Poviete si, že to nie je také ľahké, ako sa hovorí? A na čo máme priateľov, rodinu, najlepších kamarátov? Oprime sa o nich, vylejme si pred nimi srdce a povedzme im, ako sa nám ťažko dýcha. Oni nás už dajú do poriadku, ak nás majú radi (a ak nás nemajú, tak aspoň sa nám ukážu v pravom svetle), postavia nás na nohy a vďaka nim sa budeme znova usmievať na svet.
Niekoho možno napadne, či je vôbec láska potrebná na tomto svete, keď nás tak trápi. Veď ako sa vraj hovorí (ale ja tomu neverím) - láska je buď nešťastná alebo žiadna - ale to asi povedal nejaký zatrpknutý, pesimistický, skeptický a negatívne naladený človek,a to my predsa nie sme, však? :-) Tak či tak, stojme o ňu a nepochybujme o jej sile a čistote. Však predsa láska je taká krásna a hebká vec (a aj jemná a krehká, pozor na to),niečo, bez čoho sa nedá žiť. Bez nej by nám bolo otupno a šedivo, kvety by sa nám zdali fádne, slniečko škaredé, úsmev studený a ráno by sme nemali chuť ani vstať, večer by sme nijak extra neprežívali, víno by sa nám zdalo kyslé, sviečky zbytočné a západ slnka gýčový... To je proste láska .-)
