Prišlo to náhle. Silne a bez otázok. Deja-vú.
V myšlienkach som sedela na pobreží jazera Vänern. Fúkal silný vietor. Presne ako dnes. Ale nebol nepríjemný. Práve naopak. Pohrával sa s kučerami a pridával farbu do líc. Paradoxom v mojich očiach ostal obraz nekonečna. Jazero s rozmermi „mora“. Thomas povedal, že keby sa doň postavili všetci obyvatelia Zeme, každý by mal 1 m² pre seba.
Chcem vrátiť ten večer... Ubehli štyri mesiace. Sedeli sme na terase v Skoghalle. Thomas griloval mladú cibuľku a pripravoval stejky. Ivan so Zdochliakom hral kocky. Pozorovala som machovitý trávnik a obrovské šutre obrúsené ľadovcom. Sem-tam som behala a odháňala „mosquitos“. Zvyšok konverzoval... Po anglicky aj švédsky.
Zamilovala som sa do špongiového trávnika a čučoriedkovej lúky pred vchodovými dverami. Striehla som či kdesi v diaľke neuzriem soba. Bolo to neopísateľné dobrodružstvo. Ani celodenné kochanie sa po lodiach ma nedokázalo nudiť. Malo to svoju kultúru. A voda? Tá mala nízku salinitu v porovnaní s Balkánom. Šokovalo ma jej „neodolateľných“ 15 °C. Kombinácia ľadového mora a vriaceho piesku na ostrove Oland mrazila a zároveň topila akékoľvek hranice. Bola som doma. Bezpochyby. Plávala som opreteky s medúzami...
A tie okamihy si so sebou nesiem v mysli každý deň... Švédskej kultúry, morálky a scenérie nikdy nebudem mať dosť!
