Ráno to začalo. V pyžame som sedela pri kuchynskom stole, kým ocino krájal celozrnný chlieb a paradajky. Pred nejakým časom som stratila apetít. Tri deci sójového mlieka som preto zvolila dnes. Stačilo. Otvorila som učebnicu politológie, s ockom som rozoberala mandáty, následne sme prešli na blížiace sa voľby. Jeho názor ma však zarazil. Bola som vykoľajená.
„Ja už voliť nepôjdem! Je to zbytočné!“
Nenávidím tú slovenskú zadubenosť! Kritizovať a nerobiť nič pre zlepšenie, to je ono! Radšej podporíme poľskú ekonomiku, pôjdeme na trhy a bude neprestajne hundrať na to naše Slovensko.
Mám takmer devätnásť, môžem odísť, nič ma tu nedrží, a predsa tu stále trčím a študujem. Skutočných priateľov je čoraz menej, nespravodlivosti čoraz viac...
V škole som sa dnes nedokázala sústrediť, celý deň padal londýnsky dážď, kruhy pod očami puchli. Správa od „neho“ spôsobila búrku. Nepripúšťala som si skutočnosť, ale takto to dopadlo už tri razy. Prekliata irónia.
Vek s číslom päť je preč a s ním aj opodstatnenie hrať sa s barbie a jej kenom. Dnes spoločnosť vyžaduje, aby som sa tou barbie stala osobne. Perfektný „stajling“, vedenie blondínky a diamantové srdce. Taká bohužiaľ nebudem nikdy. Som prirodzená čiernovláska, výzor je pominuteľný a sentiment je moje druhé ja.
Spoločnosť a mediá nadmieru ovplyvňujú moje zmýšľanie a súkromie. Aj keby som si mala svoju cestu za šťastím raziť za hranice mrazivej Aljašky, ostanem sebou. Bez príkras a pretvárky. Tá bláznivá holka, ktorej ukrivdila samota.
