Klára sa zamrvila, natiahla bosé nohy, zívla a uistila sa. Michal ležal po jej ľavej strane, pokožka mu blčala, tvrdo spal. Naklonila sa, pobozkala ho na čelo a po špičkách vyšla zo spálne. Župan ju hrýzol v oblasti zátylku a vlasy jej jemne padali do očí. Nazrela do miestnosti so zelenými stenami a žltými závesmi, kde ležal Oliver. Na pehavej tvári mal širokánsky úsmev. Rozbehol sa a nasledoval mamu. Kým ona chystala raňajky, odšťavovala pomaranče, Oliver hľadel na jej ruky. Už bol príliš ťažký, aby ho v nich nosila, ale ich hebkú pokožku cítil na míle.
Na pár sekúnd pocítila bodavú bolesť v podbrušku. Odvrátila pohľad od kuchynského noža, nezmyselne sledovala obrázky na chladničke. Oliver automaticky odišiel do obývačky, diaľkovému ovládaču chýbali funkčné baterky, stal si teda na špičky, malou rúčkou stlačil gombík na televízore, usadil sa na gauči a nerušene sledoval Disney Channel.
Klára si medzičasom bezvládne sadla na studenú kuchynskú dlážku, v dlani zvierala zápisník a ohryzenú ceruzu. Jej myšlienky prúdili v približne tomto znení: Domov mi prestáva byť útočiskom. M. ma miluje, nezaslúžim si to. O. mi uniká pomedzi prsty, pripomína mi tú situáciu čoraz viac. Klamem samú seba...
Odhodila zápisník. Počula manželove kroky. Venoval jej ustarostený pohľad, s nehou jej pomohol vstať, pevne si ju pritiahol k sebe. Cítila jeho horúci dych a mentolovú pokožku. Usmiala sa. Pribehol Oliver a vytrhol ich z objatia.
„Ahoj, ako si spal?“ opýtal sa Michal.
Bez odpovede.
„Som hladný, ocko.“
Obom bolo jasné, že je čas na raňajky a rýchly odchod z domu. Pomohli Kláre s prestretím stola, Michal nechtiac vykydol avokádovú nátierku a Klára to bez slov utrela vlhkou vreckovkou.
Vonku bolo šero, stredoeurópsky čas asi sedem hodín, drevené stoličky oziabali a Oliverove nadšenie hrialo. Klára zbožňovala pohľad na jeho pehy a biele zuby. Pod stolom jej Michal položil ruku na koleno.
Chlapské osadenstvo si následne umylo zuby, Klára pomohla Oliverovi s obúvaním tenisiek. Objala ich a mávala na rozlúčku, kým Michal vyberal bordový Peugeot z garáže. Odišli. Oliver do škôlky, kde mal hromadu kamarátov a Michal do práce, o ktorej nerád rozprával.
Takto to bežalo päť dní v týždni. Klára ako vždy umyla riady, vyvetrala, nasypala psovi granule a zapla laptop. Mala voľnú pracovnú dobu, nerada počúvala príkazy, takýto spôsob jej teda vyhovoval. Bola zahrabaná do zdrapov papierov a tvorila. Aktuálne písala scenár k detektívke. Chýbal jej už len záver.
Sprevádzal ju chaos. Už niekoľko týždňov. Spustila teda Skype, mala potrebu porozprávať sa so sestrou Ninou. Tá síce nebola online. Ale Klára si povedala, že počká. Prešlo len pár minút a ikona – Skype – zablikala. Ktosi sa chcel s ňou zhovárať. Nick nepoznala, ale fotka to vyriešila. Zaplavil ju čudný pocit. Chalan zo školy. S menom Jakub. Sedával s ňou dlhé roky na francúzštine. Od neho dostala v sedemnástich prvý francúzsky bozk. Naposledy ho videla tri týždne dozadu. V ten deň sa nedokázala čudovať a brániť. Potratila. V treťom mesiaci. Jakub pracoval ako primár v miestnej nemocnici.
Obávala sa rozhovoru s ním, ale neodolala. Potrebovala sa porozprávať. S hocikým. Vzájomne si zapli webkameri. Hľadela na klávesnicu a všetky písmená sa jej miešali pred očami.
„Ahoj.“ Pozdravil Kubo.
Myklo ju, nabrala odvahu a začala s ním komunikovať, najskôr neverbálne. Usmiala sa.
„Ako sa cítiš?“ chcel vedieť Jakub.
„Ujde to.“ Prehovorila. „A čo ty?“
„Dal som výpoveď, ale inak rád ťa vidím.“
„Už nerobíš v nemocnici?“
„Nie.“ stíchol. „Aj tak by ma vyhodili. Bol som neférový.“
Klára zbledla. Jakub hovoril ďalej: „Volali ma na ťažký zákrok. Keď som zistil, že si to ty, nechcel som to pripustiť. Neskôr mi povedali, že tvoj manžel je neplodný. Vraj to bol zázrak.“ Pozeral jej do očí, Klára sťažka prehltla.
„To dieťa, čo v tebe umrelo, bolo moje, však?“
Klára vo svojom vnútri bojovala. Nechcela si priznať prehru. Spomenula si na večer, kedy sa s Jakubom stretla. Tú elektriku nemohla ignorovať. Zviedla ho a bola hrdá, že s Michalom budú mať potomka. Jakub zvýšil hlas: „Prečo si mi to urobila? Ako si mohla, keď si vydatá?“
„Prečo si ma ako naivnú tínedžerku odmietol?“
„Každý občas robíme chyby!“
„No tak vidíš! Ja svoju rodinu milujem, ale...“
Prerušil ju: „Prečo si neuvažovala radšej nad adopciou?“
„Toto bol jednoduchší spôsob.“ plakala.
„Tvoj manžel sa to nikdy nedozvie. Vyhrala si! Spokojná!?“
Klára plakala ako malé dieťa. Zobrala laptop a sadla si do kresla. Jakub od obrazovky neodtrhol zrak. Pozeral však mimo Kláry. Onemel. Hnev mu namaľoval vrásku na čele. Klára sa obzrela a zistila, čo je vo veci. Za chrbtom jej visela fotka malého Olivera. Bola by najradšej upadla do bezvedomia.
Jakub zašepkal: „Kto je to?“
„Oliver, náš syn.“
Pomaly zopakoval: „Oliver.“ S láskou v očiach skonštatoval: „Má tri roky a štyri mesiace.“
„Správne.“ uznala Klára.
Osemnásť minút mlčali. Bolo to bolestné ticho.
„A čo bude teraz?“ zmätene sa opýtal Kubo.
„Nič.“
„Ako to? Ja sa nevzdám.“
„Pozri, syna vychováva Michal. Sme šťastní.“
„A čo ja?“
„Vždy si tvrdil, že vzťah nechceš.“
„Lenže týmto sa veci menia.“
„Vy chlapi sa nezmeníte nikdy! Vždy vyžadujete len to, čo vám patrí.“
„A čo vy ženy? Prečo sa s nami zahrávate?“
„Hm, aj ženy vedia byť beštie.“
