Ráno som sa zobudila na silný buchot. Sestrin mobil sa hlučne rozsypal na dlážke. Vyšla som v župane z izby, že si uvarím mätový čaj, škriabalo ma v hrdle, bolo ledva šesť hodín. Spomínaná sestra N. skladala mobil. Bola mrzutá, rozladila ju vypadnutá SIM karta, ktorá sa zakotúľala pod radiátor. Nedočkala som sa žiadneho – ahoj, dobré ráno. Chcela proste vedieť, koľkého je...
Hmm, sobota. Číslo 28 rezonovalo v mojej hlave. Je to kruté. Ak je dnes skutočne 28. november 2009, tak o mesiac budem povinná zložiť žezlo s číslom 18.
Očakáva sa, že budem zodpovedná, rozvážna a dospelá. A ja som dnes len SPOKOJNÁ. So sebou, so životom. Aké obrovské poznanie, a predsa mi nestačí. Som náročná...
Poobedie som zasvätila umeniu... Zbožňujem hand-made darčeky, rada si robím radosť, len tak bezdôvodne. Vyrobila som niekoľko párov keramických naušníc. Bordové, s korálkami, s medeným drôtom. A spokojnosť narástla.
