V to ráno moje telo odmietlo ísť do školy. Trýznili ho horúčky a zaplavovali bacily. Snažila som sa svoju pozornosť odpútať od bolesti hrdla, ležala som v posteli, slamkou chlípala zázvorový čaj a v rukách zvierala alternatívne účinné zbrane, v ľavej fľaštičku vitamínu C a v pravej knihu – Alica v krajine zázrakov. Čítala som rázne, no predsa potichu a s citom. Mojim poslucháčom bola sestra Dominika, vtedy štvorročná. Taktiež ju zmáhala chrípka. Ocino prikladal drevo do kozubu. Domom sa šírilo teplo. Okná sa rosili, para z čajníka pomaly vystupovala k povale, keď zrazu ktosi buchol pred vchodovými dverami. Krátko zazvonil zvonček a Dominika sa už aj rútila spod periny bez papúč otvoriť. Hnala sa a popritom kričala: „To bude určite Marek!“
Nemali sme šancu zabrániť jej kontaktu so studenou dlážkou a mrazivým vetrom, ktorý sa predvádzal za stenami domu. Nasledoval ju ocino a ja som ledabolo vystrčila nos do chodby. Nepobudli von dlhú chvíľu. Dominika bola späť, skákala a v rukách si pohadzovala pomaranč, v pätách jej išiel ocko s kartónovou krabicou pomarančov. Bolo ich hádam aj osem kíl! Od tej chvíle Domča zbožňovala pomaranče. Ja som sa ich ani len nedotkla. Veď sme netušili, kto ich tam nechal. Možno ich priniesol starký na ceste zo supermarketu a bez počkania bežal sledovať priamy prenos futbalového zápasu.
Ocino sa len prizeral ako sa jeho malá dcéra teší z čerstvého ovocia. Len ja som vedela prečo. Bola v domnienke, že jej ich dal starostlivý Marek. Žiadneho som nepoznala, preto mi to meno trónilo v hlave a obsadzovalo každú myšlienku ešte nejaký ten čas.
Poobede mala Dominika tvorivú chvíľku. Bola neodlomná. S napätím v tvári kreslila. Na obrázku vo finálnej podobe stálo päť osôb. Rodičia, ja, Dominika a úplne vpravo vysoká osoba. Vraj Marek. Starší brat. Bola som ticho. Neprovokovala som.
Také bolo naše prvé stretnutie. Neskôr sme prichádzali do kontaktu čoraz častejšie. Pri nedeľnom obede, na návšteve zoologickej záhrady, počas rozbaľovania vianočných darčekov... V čase, keď som ho nemohla uzrieť mi ho Domča znázorňovala pastelkami na výkres. Skutočne som verila, že mu je s nami fajn. Dominika mu bola neopísateľnou sestrou. Zato ja som sem-tam pozabudla a skoro som ho prisadla v autobuse. Musel mať fakt originálny zmysel pre humor. Nikdy sa na mňa nehneval. Bol neoddeliteľnou súčasťou našej domácnosti. Možno som ho nikdy reálne nevidela, ale jeho vôňa sa vždy spájala so zázračnou chuťou citrusových plodov.
Pravdu povediac dúfala som, že u nás pobudne dlhšie. No vraj musel náhle odísť. Bez vysvetlenia. Ten dôvod si Dominika nechala pre seba ako tajomstvo, ktoré jej po ňom ostalo. Od tej doby nám každú noc svieti v izbe tlmené svetlo nočnej lampy. Marek sa jediný nebál tmy. Stratilo sa s ním čaro detských snov. Dominika spomína, že najradšej nosil oranžovú bundu, modré tenisky a zodraté džínsy. Ak ste ho náhodou videli, prosím, ozvite sa. Bolo to tak dávno, čo nám naposledy niekto záhadný daroval pomaranče...
