Mám rada sobotu. Ten deň má svoje čaro. Obedujem v pyžame, čítam Dahlove poviedky a nečešem si vlasy.
15. november 2009, 15:00 stredoeurópskeho času
Sobota. Jedna z tých neobyčajných. Nahodila som sa do gala, prelakovala vlasy. S neistotou som behala po dome či som na niečo nezabudla. Ocko ma zneistil otázkou: „Rozum máš?“ A predsa! Zabudla som silónky.
O pol hodinu sme boli na mieste. Route 66, poschodie. V hlavnej úlohe Róbert Szolnoky a jeho šesťdesiat absolventov tanečného kurzu nacvičovalo generálku. Študenti v zastúpení osem aj päťročného evanjelického gymnázia si priviedli svojich rodičov, súrodencov, kamarátov, partnerov a profesorov. Presne o 17. hodine Venčekový ples otvoril tanec mazurka. Páni dostali vreckovky s iniciálkami svojich tanečných partneriek. A slečny? My sme dostali kvety. Podľa mojich osobných štatistík partneri zvolili ruže. Prevládal odtieň karmen.
Program nestihol nudiť. Od pomalších tancov ako je blues, rumba, foxtrot sme sa dostali k tým rýchlejším a náročnejším. Najviac som si užívala cha chu v rytme piesne Sway. Keďže tanečný parket sa nepýšil rozmermi futbalového ihriska, pri českom tanci polka každý utŕžil niekoľko buchnátov. Zima nebola nikomu. Veď nečudo. Chlapi tancovali v tielkach, košeliach, vestách aj sakách a ticho závideli. Nám ženám. Mali sme na sebe iba šaty (doslovne).
Energiu nám dodala večera, pričom hladoš a zabávač pri našom stole zvládol niekoľko porcií. Neskôr hviezdil pesničkou Kатьуша v súťaži Mister. Titul mu o vlas unikol. Taktiež sa konala súťaž o kráľa a kráľovnú tanečného parketu a venčekový tanec. Večer bol náročný len pre chodidlá. Tie moje utrpeli asi deväť otlakov. Ale stálo to za to! Spomínanej sobote udeľujem päť hviezdičiek. Jednu za odreagovanie sa pri tanci, druhú za čas v skvelej spoločnosti a zvyšné tri za zábavu, originálny program a v neposlednom rade za spomienky.
