
Pamätáte sa na svoju prvú pesničku, ktorú ste ako dieťa spievali?
Mamička ma učila v detstve ľudové pesničky, nepamätám si, ktorú som spievala ako prvú,
ale bezpečne viem, že vo svojich troch rokoch som s mamičkou spievala dvojhlasne pieseň "Bude vojna bude" a ten svoj prvý hlások som vedľa mamičkinho druhého hlasu bezpečne udržala.
Vraj vašim prvým honorárom bol rezeň ... Je to tak?
To je pravda, ako dieťatko školou povinné som vystupovala s ďalšími spolužiačkami pre zamestnancov brnianskej plynárne a odmenou bol vyprážaný rezeň.
Ako si spomínate na obdobie Semaforu, na Jiřího Suchého, na Jiřího Šlitra?
Kedykoľvek príde reč na Semafor, hovorím, že Semafor bol pre mňa základným kameňom, na ktorom sa dobre stavalo. Texty Jiřího Suchého aj muzika Jiřího Šlitra sú skrátka nadčasové.
Foto: archív Evy Pilarovej
Pamätáte sa na tragickú smrť Jiřího Šlitra? Čo si o nej myslíte?
Na smrť Jiřího Šlitra zabudnúť nemôžem, veľmi sa ma dotkla. Veľa sa vtedy špekulovalo, či to bola vražda, samovražda či nešťastná náhoda. Neviem, snažím sa veriť tomu, že išlo o nešťastnú náhodu.
Veľmi obľúbené boli vaše duety s Waldemarom Matuškom. Ako si spomínate na neho?
S Waldemarom Matuškom som spievala veľmi rada. Naše hlasy šli farebne k sebe veľmi dobre a publikum nás navyše bralo pre ten kontrast - čiernovlasý fúzatý chlap a blondínka. Zo Semaforu sme po dvoch rokoch spoločne odišli do divadla Rokoko a po mojom návrate späť do Semaforu sme spolu spievali len sporadicky, avšak sme natočili LP platňu duetov. Moc ma mrzelo, keď emigroval, ale po roku 1989 sme si spolu ešte mnohokrát zaspievali, či už v televízii alebo na koncertných pódiách.
Stále viac ste sa orientovali na jazz a swing. Prečo?
S jazzom a swingom som začínala spievala v Semafore, napríklad v hre Papierové blues. V roku 1962 som vyhrala v Helsinkách Zlatú medailu v odbore jazzového spevu. Nikdy som tento žáner neprestala spievať, vždy som mala v koncertnom repertoári medzi "popíkom" pár jazzových či swingových skladieb.
Nie som ten typ, ktorý ventiluje svoje súkromie na verejnosti
Trikrát ste získali Zlatého slávika. Nakoľko si vážite tieto ocenenia?
Každé ocenenie poteší, a ja som mala radosť dvojnásobnú, pretože v mojom prípade sa zhodlo na mojom prvenstvo publikum s odbornou kritikou.
V roku 1967 ste vyhrali s piesňou Bohuslava Ondráčka a Jana Schneidera Rekviem Bratislavskú lýru. Ako si spomínate na atmosféru na nej?
Vyhrala som nielen Zlatú lýru, ale aj Zlatý kľúč Intervízie. Atmosféra tam bola nádherná, svojím spôsobom neopakovateľná. Je ale možné, že si to len idealizujem, boli sme mladí ...
Aj po 52 rokoch spievanie vypredáva koncerty. Čím si to vysvetľujete, že ľudia o vás stále majú záujem?
Je to zrejme tým, že aj v tom najmenšom mestečku a najmenšom sále sa snažím spievať tak, ako v nabitej Lucerne, a zásadne nikdy nespievam na playback, žiadny švindeľ, všetko naživo. V neposlednom rade ma spievanie aj po tých rokoch baví, to diváci vycítia. A ja som šťastná, že to celé tie roky baví aj mojich priaznivcov. Dokonca som získala aj mladé publikum, na Open Air Festivale Trutnov ma v roku 2009 vyhlásili za svoju kráľovnú, a ako taká mám povinnosť každý rok prísť „skontrolovať svojich poddaných“.
Foto: archív Evy Pilarovej
V roku 1973 sa odohralo tragické letecké nešťastie, pri ktorom zahynula celá vaša skupina. Čo sa vlastne stalo?
Vtedy sa o tom nesmelo písať, pretože išlo o leteckú katastrofu sovietskeho Aeroflotu. V lietadle bolo 6 muzikantov a zvukár. Z nich prežil iba jediný muzikant. Šepkalo sa vtedy, že pilot bol opitý.
Život sa s vami nikdy nemaznal, keď mal váš syn 3 mesiace, váš prvý manžel emigroval. Bolo to opäť ťažké obdobie. Prečo vás nevzal sebou?
Prečo ma manžel nevzal so sebou? Bolo mu jasné, že by som tu nenechala syna a rodičov. Navyše už som mala aj svoje publikum, ktorého som si nesmierne vážila a dodnes vážim. Manželovým odchodom na jeseň v roku 1962 som sa stala takzvane "nevýjazdnou" na Západ.
Ešte žije?
Tento rok bude mať 79 rokov, žije v Mníchove.
Keby ste si mali vybrať jednu z vašich najväčších hitov, ktorá by to bola?
Na to nedokážem odpovedať, to je ako keby ste sa pýtali matky, ktoré dieťa má najradšej.
Foto: archív Evy Pilarovej
Patríte k speváčkam s najväčším rozsahom - 3 oktávy a 3 tóny. Po tejto stránke nemáte asi v Čechách konkurenciu...
Neviem o speváčke u nás, ktorá by mala väčší rozsah. Ale objavil sa spevák, ktorý nemá v tomto smere konkurenciu. Volá sa Vojta Dyk, je mu 27 rokov a má rozsah cez 4 oktávy.
Aké je to byť babičkou dvoch vnúčat? Keby ste im mali vysvetliť, čo je v živote najdôležitejšie a ako majú žiť, čo by ste im odpovedali?
Poradila by som im, aby verili v Pána Boha - teda ak by boli neveriaci - a aby sa snažili žiť podľa Desatora Božích prikázaní.
Vyšlo vám niekoľko kuchárskych kníh. Máte rada varenie? Čo najradšej varíte?
Varenie bolo dlhé roky mojím koníčkom. Precestovala som kus sveta, zbierala som recepty exotických jedál, ochutnala som od krokodíla cez štrkáča a rôznych morských príšer všetko možné. Niečo mi chutilo viac, niečo menej, pripadala som si ako sveták, keď som prvýkrát jedla ustrice, ale priznávam, že sa s veľkou pokorou vraciam k poctivej slovenskej kuchyni. Milujem vyprážaný bravčový rezeň so zemiakovým šalátom, vepřo-knedlo-zelo, sviečkovú na smotane s brusnicami, bez ohľadu na poradie. A tieto jedlá pripravujem najradšej.
S manželom Janom Kolomazníkom. Foto: archív Evy Pilarovej
K vašej ďalšej záľube patrí fotografovanie. Ako ste sa dostali k tomu?
Fotografovanie ma zaujímalo už v detstve, priebežne fotím celý život, ale tak nejako viac som sa tomu začala venovať až pred dvadsiatimi piatimi rokmi. V roku 2004 som si kúpila digitálny fotoaparát, fotografie som následne spracovávala na počítači a výsledkom som začala hovoriť "fotoobrázky". Tie videl známy český fotograf Josef Louda a zariadil moju prvú výstavu. V marci tohto roku budem mať v poradí už štyridsiatu výstavu. Z toho boli niektoré v zahraničí, po jednej vo Viedni, v Donecku, v Bratislave a dve v Moskve. Jeden z mojich "fotoobrázkov" visel tri mesiace v galérii v Chicagu.
Hovorí sa, že s pribúdajúcimi rokmi ste otvorenejšia ako predtým, dokonca prezrádzate aj citlivé veci zo súkromia. Je to naozaj tak?
Nie je to pravda. Nie som ten typ, ktorý ventiluje svoje súkromie na verejnosti.
Kedy vás najbližšie uvidíme na Slovensku?
Keď všetko vyjde podľa plánu, mala by som vystúpiť v Bratislave so svojou kapelou v máji.
Na Slovensku spievam najviac raz do roka, naposledy som bola v Bratislave v novembri minulého roka, kedy som vystúpila v televíznom programe Legendy, ktorý bol venovaný Waldemarovi Matuškovi.
Foto: archív Evy Pilarovej
Čo chystáte v najbližšej budúcnosti?
Začala som točiť nový album. Texty piesní napísal básnik Josef Fousek, a napriek tomu, že sú od jedného autora, budú skladby hudobne veľmi farebné, zaznie swing, blues, šansón, rocková balada aj popík. Ako bonus potom budú na albume duety. Jednak s Mirkou Roubalová, čo je neuveriteľne dobre spievajúca televízna moderátorka, jednak s mladými spevákmi Matějom Ruppertom a Vojtom Dykom, ktorí pre mňa v dnešnej dobe znamenajú možno toľko, čo v rokoch šesťdesiatych Waldemar Matuška a Karel Gott.
Povedali o Eve Pilarovej:
Braňo Hronec, hudobník:
Eva Pilarová je moja dávna priateľka - ešte z čias, keď sa volala Eva Rodenová a vystupovala s brnenským programom v bývalej Tatra revue. Aj som pre naše spoločné vystúpenie s Orchestrom československej televízie v Bratislave, ktorého som bol dirigentom, pre ňu v roku l989 aranžoval jednu pieseň.
Marián Greksa, hudobník:
Nikdy som ju nevidel na živo, ale keď som videl v televízii nejaké živé prenosy, kde spievala, vždy sa mi potvrdilo, že to je vynikajúca speváčka.
Juraj Čurný, hudobný producent a publicista:
Keď počujem meno Eva Pilarová, prvé čo ma napadne je pesnička Ach tá láska nebeská.
Na poslednom vystúpení s Waldemarom Matuškom počas jeho osláv 75. narodenín. Foto: archív Evy Pilarovej
Zdeněk Sychra, spevák a herec
Výborná speváčka, keď som v marci 2006 oslavoval sedemdesiatku v Divadle Aréna, bola medzi gratulantmi a zaspievala niekoľko piesní. Bola to pre mňa pocta.
Peter Lipa, hudobník:
Najprv mi napadne Láska nebeská s Waldemarom Matuškom a v zapätí jej účasť na festivale mládeže vo Fínsku. To muselo byt koncom päťdesiatych rokov, kde zožala slávu ako jazzová speváčka s bratislavskými hudobníkmi. Okrem iných piesni to bola krásna česká verzia piesne Mr. Paganini, ktorú povodne spievala Ella.