Kedy, ako a v koho hlave vznikol nápad usporiadať tento spomienkový večer?
Nápad usporiadať večer so spomienkami na bigbíťákov, ktorí už nie sú medzi nami, vlastne priniesol čas. Už predtým sme sa stretali pri spomienke na niektorých našich priateľov. Tentoraz sme sa s Dodom Šuhajdom dohodli, že takýto večer usporiadáme pred dňom Pamiatky zosnulým čiže Dušičiek. Nechceli sme to však robiť ako pietnu spomienku, ale ako veselé spomínanie na našu mladosť. Dodo obvolal a zorganizoval pár pamätníkov, ako je Peter Lipa, Laco Lučenič, Marián Slovák, Peter Tuscher a Bonzo Radvnányi.
Ako vnímate atmosféru večera, splnila vaše očakávania? Ako sa rodila celá dramaturgia programu, kto ju zosnoval?
Ja som vyhľadal a spracoval video-spomienky na pár bigbíťákov, po ktorých zostali videozáznamy. Najlepším zdrojom bol Slovenský bigbít, cyklus Slovenskej televízie, kde mnohých z nich sme stihli vyspovedať ešte pred odchodom na druhý svet. K tomu vznikol rámcový scenár. Už stačilo dohodnúť s Ivanom Kováčom priestor, pozvať priateľov do Kafe Scherz a večer sa mohol začať. Nesmieme zabudnúť na skupinu The Buttons, kde spieva Dodo Šuhajda. Tí boli ochotní doniesť aparatúru a zahrať pár pesničiek. Okrem mňa si svoj hudobný príspevok pripravil napríklad aj Laco Lučenič. Na dôvažok som pri tejto príležitosti napísal aj odrecitoval báseň – Nebeská čakáreň.
Diváci splnili vaše očakávania, prišlo veľa ľudí?
Kafé Scherz je malý priestor a stalo sa, že poniektorí návštevníci si nemali kde sadnúť. Vlastne sme tam boli všetko priatelia a známi. Prišiel aj Janko Lehotský a Ďuro Tokár, niekdajší šéf známeho V-klubu.
Kto to celé moderoval?
Celý večer sme moderovali ako organizátori večera Dodo a ja. Pridali sa však aj iní, čo mali vlastné spomienky. Bol to večer o nás a pre nás – generáciu sixties.
Plánujete aj v budúcnosti podobné akcie?
Stretávanie ľudí jednej krvnej skupiny a generácie je vždy zážitkom. Neplánujeme nič dopredu. Všetko je otázka nápadu chuti niečo urobiť a dať veciam pohyb. Určite v budúcnosti niečo vymyslíme. Veď šesťdesiate roky neboli zázrakom len pre nás, ale pre celý svet, ktorý si naposledy spomenul na to, že život neznamenajú len peniaze, úspech a otrockú prácu, ale aj slobodu a lásku. Tú sme si v šesťdesiatych rokoch naplno vychutnávali.
Ako to vyzerá so znovu vzkriesením legendárneho Véčka? Funguje podľa vašich pôvodných predstáv?
Naše predstavy o V-klube zostali naozaj len v našich predstavách. Priestor patrí ministerstvu kultúry SR, presnejšie Národnému osvetovému centru, ktoré tam občas usporadúva predstavenia a koncerty. Staré Véčko sa už nikdy nezopakuje. Je to škoda, najmä pre nové generácie. Nemajú šancu pocítiť a zažiť to, čo sme zažívali my. Netreba však nariekať, život prináša stále niečo nové a krásne. A pokiaľ tu budeme, tak si to všetko budeme stále a stále pripomínať, vychutnávať a tešiť sa z každého stretnutia.
