Vašo Patejdl patrí stále k najvýznamnejším osobnostiam našej hudobnej scény. Svoju prvú kapelu založil ako 14 ročný, neskôr sa stal členom legendárnej skupiny Elán, s ktorou prežil obdobie najväčších úspechov. So zmiešanými pocitmi Elán opustil v roku 1985, aby sa do nej po 11 rokoch s patričnou noblesnosťou opäť vrátil. Naďalej sa venuje svojej sólovej kariére, skladá filmovú hudbu, svojou aranžérskou a produkčnou prácou prispieva k vzniku mnohých hudobných projektov. A naďalej zostáva autorom najkrajších slovenských slaďákov.
Bicyklovať ste sa vraj naučili tak, že ste nabúrali do kôlne...? Aj s klavírom to bolo podobné?
Naučiť sa bicyklovať bolo síce bolestivé, ale trvalo to kratšie. A vraj kto sa to raz naučí, už to nezabudne. S klavírom je to ťažšie. V podstate som sa na ňom doteraz nenaučil hrať tak, ako by som chcel. A keď chvíľu nehrám, je to ešte horšie. V tichosti závidím svojim zdatnejším kolegom, ale na druhej strane sa cítim viac skladateľom, ako virtuózom.
Na prelome "krízových rokov" 1968/1969 vznikol oficiálne Elán, vy ste boli zakladajúcim členom. Ovplyvnili nejako politické udalosti vznik a začiatky fungovania novej skupiny?
To, že som v roku 1968 založil svoju prvú skupinu, bolo podmienené obdivom k Beatles, Rolling Stones a podobným kapelám. Mal som 14 rokov a aj keď bolo vtedajšie politické dianie rušné, veľmi som tomu pozornosť nevenoval. Začal som si totiž plniť chlapčenský sen - hrať v najslávnejšej kapele na svete. Po augustových udalostiach však môj vtedajší bubeník emigroval spolu s rodičmi do Kanady a tak som tú kapelu musel budovať odznova. Vtedy som oslovil svojho spolužiaka z ĽŠU Joža Ráža a základ budúceho Elánu bol hotový.
Absolvovali ste na VŠMU štúdium kompozície, ale prijímačky sa údajne nezaobišli bez problémov...?
Po maturite som sa rozhodol, že budem pokračovať v štúdiu hudby. Môj otec nebol príliš nadšený, pretože ako hudobník vedel, aké to je náročné a neisté povolanie. S odstupom času mu musím dať za pravdu. Vtedy som si však veril a bol som asi aj dosť odvážny, pretože som sa rozhodol prihlásiť rovno na kompozíciu - kompozíciu vážnej hudby. V prijímacej komisii sa vtedy stretli najvýznamnejšie skladateľské veličiny a na moje prekvapenie ma prijali. Musel som však absolvovať ešte jednu, doplnkovú skúšku z teórie. Až potom som sa stal riadnym poslucháčom VŠMU v kompozičnej triede prof. Alexandra Moyzesa.
Foto: www.musicer.net
Po odchode z Elánu v roku 1985 ste sa venovali predovšetkým kompozičnej a aranžérskej činnosti. Nebolo vám ľúto odísť po toľkých úspešných rokoch? V čom vidíte dnes, s odstupom času, príčiny tohto istotne neľahkého rozhodnutia? Napadlo vás vtedy, že sa raz do Elánu vrátite?
Naozaj to nebolo ľahké rozhodnutie, ale tak už to v živote býva. Pre môj odchod z Elánu som sa rozhodol z viacerých príčin. Po tom, ako sme sa v roku 1980 stali "slávnymi", nasledovalo 5 rokov hektického života - koncerty, nahrávanie, televízne programy, skúšanie, cestovanie. V podstate sme sa nezastavili a ja som toho už pomaly začal mať dosť. Nemal som čas na rodinu, ale ani na tvorbu. Večne sme boli niekde na cestách. Tiež som si uvedomil, že môj sen o svetovej sláve sa kvôli ostnatým drôtom okolo nás nikdy neuskutoční a tak som sa rozhodol z toho šialene sa rútiaceho vlaku vystúpiť. Medzi sebou sme problémy nemali, rozišli sme sa v dobrom a tak nebolo vylúčené, že si niekedy v budúcnosti spolu ešte zahráme. Trochu som si to v duchu aj želal.
Dnes ste opäť v Eláne, ale vzájomné vzťahy jednotlivých členov časom dozreli určite do iných polôh ako v čase odchodu...?
V dobe pred mojim odchodom sme pre Elán žili 24 hodín denne. Na všetko sme boli sami, nemali sme za sebou žiadneho "manažéra", čo by niečo vybavil. Na samotné hranie nám zostávalo paradoxne najmenej času. Boli sme spolu skoro stále, riešili sme veci, hlasovali o pesničkách, občas sme sa hádali, občas zapíjali stávky. Žili sme hlavne z nadšenia. Keď som sa po jedenástich rokoch vrátil, všeličo sa zmenilo. Nielen v hudbe, ale aj v spoločnosti. Každý z nás má teraz už aj iné okruhy záujmov, sme možno trochu pokojnejší, skúsenejší...
Foto: archív autora
Pri vašom mene sa mi tlačí na jazyk z množstva charakteristík jedno - majster slaďákov. Čo vy na to?
Je to dané možno tým, že som (aspoň vo vnútri) celkom romantický typ. Veci okolo seba vnímam dosť citlivo a v hudbe hľadám harmóniu textu, melódie a atmosféry. Mnohé moje pesničky vznikli na hotový text, takže ich úspech majú z veľkej časti na svedomí aj moji kolegovia textári Ľuboš Zeman, Boris Filan, Kamil Peteraj, Jožo Urban a ďalší.
Nechceli ste skladbu Voda, čo ma drží nad hladinou spievať vy?
Často sa ma pýtajú, prečo som niektoré najväčšie hity daroval svojim kolegom. Každá z tých pesničiek, vrátane Vody..., bola robená vlastne na objednávku. Ako skladateľa ma často oslovujú, aby som na daný text urobil pesničku pre konkrétneho speváka. Keďže som profesionálny skladateľ a ako som už spomínal všetko sa snažím robiť najlepšie, ako viem, občas sa mi podarí urobiť naozaj celkom dobrú pesničku. Vtedy som na seba, ako na skladateľa dosť hrdý a vôbec mi nevadí, že to bude spievať niekto iný. Poviem si, že si pre seba skúsim napísať ešte lepšiu...
Foto: www.sme.sk
Hovorí sa, že čím viac sa žerú politici, tým hladnejší je národ. Sledujete slovenské politické dianie? Boli ste voliť? Prezradíte koho?
Terajšie politické dianie okolo seba nechtiac musím pozorovať. Je toho totiž stále strašne veľa v novinách, televízii, atď. Najviac ma štvú rôzne ekonomické a morálne kauzy. Je hrozné, že mnohí ľudia stále veria niektorým klamárom a zlodejom. Inak ma politika veľmi nezaujíma, bol by som rád, keby prišiel čas, keď by naše verejné záležitosti riadili a spravovali ozajstní profesionáli, ktorým by nešlo o popularitu a hlavne nie o cudzie peniaze. Voliť som bol, nemožnosť slobodne voliť som zažil a tak možnosť výberu, aj keď trochu obmedzenú, beriem ako základ demokracie. Ale koho som volil neprezradím. Voľby už našťastie nie sú o dobre a zle (možno skôr o menšom a väčšom zle...), keď treba zmobilizovať celý národ a podporiť dobro. Je to čím ďalej, tým viac o obchode a peniazoch a ja nemám prečo niekoho v tomto podporovať.
Pociťovali ste niekedy v showbiznise závisť?
Myslím si, že aj speváci a muzikanti sú len ľudia a tak sa medzi nimi nájdu dobrí aj zlí, závistliví aj prajní. Na druhej strane nie je veľmi čo závidieť. Každý si po počiatočnej eufórii zo slávy nakoniec uvedomí, že sa z nej človek nenaje a potom buď vydrží a bude na sebe makať, alebo nevydrží a začne ostatných ohovárať a závidieť im. Keď hovoríme o závisti, skôr my môžeme závidieť našim kolegom v iných krajinách, kde si ich prácu naozaj vážia trochu viac a kde si do svojich televíznych programov, na podnikové večierky a iné "dôležité" akcie volajú hlavne svojich interpretov, svoje "hviezdy" a nie tak, ako to často býva u nás, že nič domáce nám nie je dosť dobré.
Súhlasíte s konštatovaním, že múdrejší ustúpi?
Myslím si, že s hlupákom je akákoľvek debata zbytočná. Potom by som to nenazval ústup, ale taktický odchod...
Foto: www.webnoviny.sk
Má byť človek so sebou vždy spokojný?
Ak sa niečo podarí, je pochvala ďalšou motiváciou. Ako sa hovorí, každý by si mal sám seba vážiť, aby si dokázal vážiť aj druhých. Prílišná samoľúbosť je ale určite zlou vlastnosťou. Je dobré, ak človek pozná sám seba, vie v čom je dobrý a v čom príliš nie.
Čo by ste odkázali mladým začínajúcim skupinám, ktoré sú v úvodzovkách v podobnej situácii, ako ste boli vy roku 1969, keď ste zakladali Elán?
Toto je beh na dlhé trate. Vyhrá ten, kto vydrží. Úspech je vždy podmienený snahou, treba preň niečo urobiť. Cvičiť, skúšať, hrať a po prvom úspechu sa nezblázniť.
