Obdobie bigbítu sa výnimočnými písmenami zapísalo do histórie slovenskej populárnej hudby a právom je označované ako Golden Sixties. Jeho aktéri boli inštinktívne otvorení všetkému novému, rozdielnemu, každému gestu a výrazu, ktorý popieral či ozvláštňoval prejav predošlý. Tvorivá erupcia trvala až do augusta 1968, potom začalo obdobie likvidácie občianskych a politických slobôd, obdobie normalizácie. Príbehy bigbíťákov sa rozvetvili v nekonečný košatý strom – niektorí emigrovali, iní pokračovali pod perinou, voľaktorí to vzdali. Nadišiel čas si tieto prachom zabudnuté osudy pripomenúť.
V základnej škole mali žiaci raz do mesiaca v telocvični čosi ako kultúrne programy a posedenia, pravdaže, v duchu dobrých zvyklostí a so silným ideologickým zameraním. Na záver vždy vystúpil jeden klavirista a celkom proti duchu politických častušiek zahral nejakú skladbu boogie-woogie. Bolo to ako päsť na oko, no mladučkí nadšenci to žrali. Aj Štefan Szabó počúval magnetofón Sonet Duo, napodobňoval spevákov a skupiny, ktorých si nahral z Radia Luxembourg... „Jedného dňa, v sobotu alebo nedeľu, zazvonila u nás dvojica Vasko Velčický a Stano Herko. Spýtali sa ma, či by som si s nimi nezahral, a pozvali ma na skúšku do Ovsišťa. Mal som pred tou skúškou trému a rešpekt, myslel som, že budú chcieť odo mňa, aby som vypálil nejaký silný rock and roll, no rýchlo som zistil, že sme asi na rovnakej technickej úrovni. Pomyslel som si, že zrejme nezoberú nikoho iného, a to ma upokojilo. A tak sme začínali od piky. Cvičili sme v tom Ovsišti, pamätám si, že to bolo v zime a kúrili sme si v piecke, ja som do nej priklada. Mal som veľké rukavice, palčiarky, a na klavír som v nich zahral aj jedenásť tónov. Vonku bolo možno mínus dvadsať stupňov...“ (úryvok z knihy Ľuboš Jurík/Dodo Šuhajda: Slovenská bigbít, Slovart Bratislava 2008, s. 26).
Vyrastali ste v hudobnej rodine?
Áno, otec hral celkom slušne na husle.
Viedli vás rodičia k hudbe?
Áno, im vďačím za možnosť hrať na klavíri.
Ste rodený Bratislavčan?
Nie.
Akú vysokú školu ste skončili?
SVŠT , Elektrotechnickú fakultu v Bratislave.
Vy ste chodili do LŠU na klavír?
Áno, 10 rokov.
Skupina Sršni (Ivan Kartík Kvintet), zľava: Drahomíra Kartíková (rod. Štrbíková), Ivan Kartík, Dodo Štrbík, Eči Kobela a Štefan Szabó, foto: archív Štefana Szaba
Ale v Sršnoch ste ale hrali na basgitaru...?
Áno. Bola to basgitara Basso IV.
Aký vplyv mali na vás Kučerovci a ako si na nich spomínate?
Bol som ovplyvnený mojim bratom, pre ktorého táto hudba z Latinskej Ameriky znamenala veľa. Videl som ich koncert v amfiteátri na Hrade a odchádzal som nadšený.
Ako si spomínate na pôsobenie v skupine Tiene?
Na skupinu Tiene si spomínam veľmi rád a vážim si hlavne to, že v prostredí výborných muzikantov som mal možnosť hrať rock & roll ako klavirista a vystupovať pred publikom, ktoré túto muziku vnímalo celým srdcom.
Mohli by ste trochu priblížiť skupinu Tiene? Dnešnej generácii tento názov už veľa nehovorí...
Skutočnými zakladateľmi boli Stano Herko a Vasko Velčický. Tiene vznikli v roku1960 a naše prvé skúšky boli v Ovsišti v Petržalke . Postupne pribudli ďalší hudobníci. Peter Ryšavý hral najprv kontrabas a neskôr basgitaru , Dušan Kuklovský bol bubeník a Dušan Šujan hral sprievodnú gitaru. V tejto zostave sme už mali možnosť skúšať a hrať koncert a tanečné večierky v Dome Klementa Gottwalda v tzv. Pionierskom paláci.
Kedy Tiene zanikli a prečo?
Neviem. S Dušanom Šujanom sme odišli ešte skôr ako Tiene zanikli.
Stretávate sa ešte s bývalými členmi? S kým najviac?
Stretávam sa z Vaskom a zo Stanom.
Skupina Tiene (pôvodne Crazy Boys, Rockin´ Boys), zľava: Vasko Velčický, Stano Herko, Štefan Szabó, Peter Ryšavý a Dušan Kuklovský. Foto: archív Štefana Szaba
Vy ste ešte pred Tieňmi pôsobili v kapele Ivan Kartík Kvintet. Ako si spomínate na toto obdobie?
V skupine Ivan Kartík Kvintet som hral basgitaru a od vynikajúceho sólistu Ivana som sa veľa naučil. Hrávali sme na rôznych spoločenských akciách a hlavne v Dunajplavbe na tanečných popoludniach Dunajský maják. Drahomíra Kartíková bola speváčka a jej brat Dodo Štrbík bol druhý gitarista. Eči (Anton) Kobela ako bubeník hral v skupine veľmi krátko a neskôr odišiel do USA.
Kadiaľ viedli vaše kroky po Tieňoch?
Hral som v skupine Istroplitana pod vedením trombonistu Ervina Padušického a so spevákom Petrom Lipom, neskôr v spomínaných Sršňoch, ďalej opäť s Vaskom Velčickým (Roland Sextet), ako gitarista vo Vojenskom umeleckom súbore, potom v Revue Bratislava s Emilom Frátrikom a v skupine Gustáva Offermanna .
Pamätáte sa na časy, keď ste ešte v telocvični na škole počas kultúrnych programov hrávali boogie-woogie?
Možno aj ja, ale hlavne Peter Humaj.
Veľa vašich kamarátov v tom období emigrovali do zahraničia. Vy ste nechceli?
No comments.
Mnohým hudobníkom z toho obdobia sa podarilo zahrať si v zahraničí. Hrali ste aj vy v zahraničí?
Hral som vo viacerých krajinách Európy a taktiež v Egypte.
Vedeli by ste si spomenúť na nejakú zaujímavú, možno smiešnu, príhodu z obdobia bigbítu?
Možno táto príhoda je banálna, ale spomeniem ju. Hrali sme na jednom večierku spolu so skupinou Traditional Club a striedali sme sa pri klavíry s Igorom Čelkom. Ja som vtedy hral „o dušu „ a podarilo sa mi roztrhnúť dve struny. Igor mi povedal: Ak budeš ďalej takto mlátiť do kláves, za chvíľu ten klavír bude hluchý. Tak som teda ubral. Ďalšie struny už vydržali.
Pamätáte sa na program Kotly, sny, gitary režiséra Jiřího Vrbu, ktorý pripravil pre Tatra Revue a v ktorom účinkovali aj Tiene?
Nie.
V súčasnosti pôsobí Štefan Szabó (v strede) v zábavovej kapele Blue Stars, foto: archív Štefana Szaba
Neľutujete, že ste sa stali hudobníkom?
Nie.
Čo robíte dnes?
Pracujem a hrávam príležitostne z vlastným triom- Blue Stars. Repertoár je komerčný.
Aktéri Zlatých 60. rokov, ktorých mená nie sú spomenuté v tomto seriáli a chceli by sa pripomenúť, môžu ma kontaktovať na e-maily popmuzeum@gmail.com. Na požiadanie im bude poskytnutý kontaktný adresár s menami mnohých ich súpútnikov.
