reklama

Zabudnutí bigbíťáci VII.: Peter Ryšavý (Crazy Boys, Tiene, Orchester Braňa Hronca)

Jedným z aktérov Zlatého obdobia Golden Sixties bol aj Peter Ryšavý. Jeho pôsobenie na domácej scéne trvalo až do obdobia nástupu normalizácie nastolenej príchodom sovietskych tankov. Vtedy sa Peter Ryšavý (69) rozhodol emigrovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Obdobie bigbítu sa výnimočnými písmenami zapísalo do histórie slovenskej populárnej hudby a právom je označované ako Golden Sixties. Jeho aktéri boli inštinktívne otvorení všetkému novému, rozdielnemu, každému gestu a výrazu, ktorý popieral či ozvláštňoval prejav predošlý. Tvorivá erupcia trvala až do augusta 1968, potom začalo obdobie likvidácie občianskych a politických slobôd, obdobie normalizácie. Príbehy bigbíťákov sa rozvetvili v nekonečný košatý strom – niektorí emigrovali, iní pokračovali pod perinou, voľaktorí to vzdali. Nadišiel čas si tieto prachom zabudnuté osudy pripomenúť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vyrastali ste v hudobnej rodine? Viedli vás rodičia k hudbe?

Moji rodičia neboli hudobne činní, ale pozitívne ovplyvňovali môj vzťah k hudbe od ranného detstva tým, že ma ponechali seba samého rozhodnúť sa, akej hudbe som sa chcel venovať. Otec hral v mladých rokoch na husle. Napriek tomu, že žil v tridsiatich rokoch v USA, akosi sa nestotožnil s černochmi a jazzom. Mama mala excelentnú hudobnú pamäť, po dvoch taktoch už vedela, čo sa hrá. Ako chlapca ma pravidelne brávala do divadla na baletne predstavenia. Domnievam sa, že sa jej predovšetkým páčili nohy baleťákov.

Kedy ste prišli do Tieňov? Pamätáte si ešte pôvodné obsadenie?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Už si to presne nepamätám, ale podľa Vaska Velčického ma do Tieňov priviedol v roku 1960 Stano Herko. Obsadenie Tieňov bolo nasledovné:

Vasko Velčický – spev, Štefan Szabó – piano (neskôr Milan Ternényi), Stano Herko – sólová a rytmická gitara, Dušan Šujan – sólová a rytmická gitara, (neskôr Vašo Gardon – rytmická gitara), Peter Ryšavý – basová gitara a Dušán Kuklovský – bicie.

Skupina Tiene: Zľava: Vasko Velčický, Stano Herko, Štefan Szabó, Peter Ryšavý a Dušan Kuklovský.
Skupina Tiene: Zľava: Vasko Velčický, Stano Herko, Štefan Szabó, Peter Ryšavý a Dušan Kuklovský. (zdroj: archív Petra Ryšavého)

Kedy ste v Tieňoch skončili a ako si spomínate na toto obdobie?

Na jednom z posledných koncertov Tieňov, myslím, že to bolo v Divadle za rampami, kde sme účinkovali na pódiu s jedným fakt profesionálnym programom, mi Braňo Hronec po koncerte ponúkol spoluprácu v jeho novom orchestri. Hodil mi lano, ako sa vtedy hovorilo a ja som to bez rozmýšľania prijal. Písal sa rok 1964. Trochu hrdosti a pocit zadosťučinenia boli tiež jednými z faktorov, ktoré k tomuto môjmu rozhodnutiu prispeli. Okrem toho prišiel čas, keď som počul Beatles a hneď som pochopil, že prichádza nová éra, v ktorej sa môžu uplatniť len spievajúci inštrumentalisti. Tiene boli klasická formácia so sólo spevákom. A aj ekonomické pomery zohrali svoju rolu, práve som stratil otca a bol som pred ukončením štúdia na priemyslovke.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V marci náhle odišiel z tohto sveta Stano Herko. Jeho smrť Vás musela poriadne raniť, boli ste dobrí kamaráti...

Stano Herko bol môj najlepší priateľ z mladosti. Spoznali sme sa na strednej škole na Mlynských nivách. Od začiatku sme si padli do oka. Čoskoro sme zistili, že okrem dievčat máme aj spoločný postoj k muzike. Stano sa učil hrať na husle a ja som obdivoval jeho perfektnú prstovú techniku. Keď sme spolu hrali v Tieňoch, vzájomne sme sa vždy rešpektovali a vždy sme sa snažili podať na pódiu čo najlepší výkon, odmenou za čo nám bolo uznanie od publika. Bez Stana, ktorý vedel z Futuramy vykúzliť pravý Shadows sound by neboli Tiene a Vasko Velčický by sa nikdy nebol stal nekorunovaným slovenským Kráľom rokenrolu. Naše cesty sa rozišli po rozpade Tieňov. Obaja sme nezávisle na sebe hrávali väčšinou na basgitare náročnejšiu hudbu do tanca a jazz. Bol to veľký človek, pripadali sme si ako dvojčatá. Bol dobrosrdečný a jeho obrovský humor a neuveriteľné aforizmy boli ovocím jeho nekonečného optimizmu. Pri každej mojej návšteve Bratislavy sme sa stretli, sem-tam si zahrali a pokecali o starých časoch. Bye Stanko, odišiel si priskoro, mali sme si ešte veľa čo porozprávať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Skupina Tiene. Zľava: Milan Ternéli, Stano Herko, Peter Ryšavý, Dušan Kuklovský, Vašo Gardon a Vasko Velčický.
Skupina Tiene. Zľava: Milan Ternéli, Stano Herko, Peter Ryšavý, Dušan Kuklovský, Vašo Gardon a Vasko Velčický. (zdroj: archív Petra Ryšavého)

Máte ešte Stanovú starú futuramu?

Áno, gitara ešte žije, ale už bez snímačov a krycej dosky, je zabalená v puzdre a uložená v klimatizovanej pivnici u mňa doma. Keby bol záujem o túto gitaru ako muzeálny exponát, som ochotný sa o ňu s kýmkoľvek podeliť.

Futurama Petra Ryšavého od Stana Herka.
Futurama Petra Ryšavého od Stana Herka. (zdroj: archív Petra Ryšavého)

Kde skončila vaša prvá basgitara Jolana, ktorú ste si kúpili z druhej ruky od muzikanta, ktorý potreboval peniaze pre očakávaného potomka?.

Bola to prvá v Bratislave predaná basgitara a ja som ju odkúpil asi v roku 1960. Presne sa volala Jolana Basso IV. Struny boli obalene hliníkom, po hodine hrania na nej som mal čierne prsty. Ten predajca býval na Februárke a zdá sa mi, že sa podobal basistovi na obálke knihy Slovensky bigbít v ľavom dolnom rohu. Basgitaru som potom predal Martinovi Kukalkovi spoločne s aparatúrou po mojich prvých angažmánoch v Nemecku, keď som sa konečne vyzbrojil basgitarou Fender Jazz Bass a basgitarovým zosilňovacom.

Vy ste zažili aj obdobie, keď Tiene skúšali ešte v Ovsišti-Petržalke?

Musím sa priznať, že na toto obdobie sa najmenej pamätám, ale Vasko tvrdí, že áno (smiech).

Tiene. Zľava: Stano Herko, Peter Ryšavý a Vašo Gardon.
Tiene. Zľava: Stano Herko, Peter Ryšavý a Vašo Gardon. (zdroj: archív Rpetra Ryšavého)

Aj pri Tieňoch aj pri Beatmenoch stál pán manažér - Peter Tuchscher. Ako si spomínate na neho? V čom bol lepší ako iní manažéri v tom čase? Viete niečo o jeho neskoršom osude? Nekontaktujete sa?

Peter Tuchscher bol fenomenálny človek, ktorý už vo svojom mladom veku bol schopný realizovať svoje ciele aj vo vtedajších ťažkých vládnucich pomeroch. Vedel ľudí presvedčiť, robiť to, čo bolo správne. Pracoval v televízii ako asistent kameraman, odtiaľ mal skúsenosti s médiami. Pochopil, že k profesionálnemu výstupu hudobníka na pódiu patri show, jednotné oblečenie a svetelná technika. Inteligentne nám, mladým hudobníkom umožnil koncentrovať sa čisto na muziku, skúšobné priestory, aparatúru, výstupy, ošatenie, fotky, osvetlenie, reklamu - to všetko organizoval on. Jeho ďalší osud som nesledoval. Akurát sme sa vo Švajčiarsku dvakrát stretli počas jeho meditačných aktivít. Osobne sme sa naposledy rozhovárali počas koncertu Legendy 60 v roku 2007. Počul som, že Peter žije blízko hraníc v Rakúsku.

Pamätáte sa na program Kolty, sny a gitary režiséra Jiřího Vrbu, v ktorom Tiene účinkovali v Tatra Revue?

A či nepamätám? Bol to čas, keď som cez deň študoval na priemyslovke a večer hrával v Tatra Revue. Súčasne som prežíval svoju prvú veľkú lásku, takže som bol v tom období perfektne vystresovaný. Program Kolty, sny a gitary muzikálne sprevádzalo Combo Dr. Jaroslava Laifera. Ceco Novotný, pianista a basista z Košíc, dostal znenazdajky angažmán do košickej filharmónie. Musel okamžite nastúpiť, tak ma požiadal, aby som ho na jeden mesiac v Tatre zastúpil. Prijal som to, lebo s Tieňmi sme boli v Tatre tak či tak. Výhodou bolo, že Jaro Laifer spolu s Marcelou bývali oproti mne na Trenčianskej ulici, a tak ma každý deň vozili večer do Tatry a ráno zase domov. Samozrejme mi rástol spánkový deficit v škole, až sa nechal počuť riaditeľ školy pán Štrbák, že nerád vídavá nevyspatých študentov v škole. Takto som teda absolvoval svoje prvé profesionálne vystúpenie ako basista.

Peter Ryšavý (Crazy Boys, Tiene, Orchester Braňa Hronca).
Peter Ryšavý (Crazy Boys, Tiene, Orchester Braňa Hronca). (zdroj: archív Petra Ryšavého)

Boli ste kontrabasista aj basgitarista. Kto bol vašim vzorom, kto vás najviac ovplyvnil po hráčskej stránke? Hráte aj na iné nástroje?

V rámci malomeštiackej výchovy museli sme ja a môj o osem rokov starší brat cvičiť na klavíri. Ja som začal v siedmich a vydržal som to päť rokov. Vtedy som zistil, že s gitarou na krku som mal u dievčat väčší úspech ako s klavírom doma. Od brata som pochytal pár akordov a takto vyzbrojený som vhupol do mladého sveta rokenrolu. Na počiatku sme na priemyslovke založili kapelu so steel gitarou a speváčkou, Kučerovci boli vtedy v móde. V kúte stál kontrabas a z tých početných gitaristov nikto nechcel hrať na basu, vraj basa nemá pražce (so smiechom)! Ja som hral na začiatku na klavíri. Darmo som im vysvetľoval, že tie spodné struny sú tak ladené ako u gitary, len o dve oktávy hlbšie, nič nepomohlo. Tak som si povedal, že im to ukážem. Zobral som si basu domov a cvičil na ňu až som mal pľuzgiere. Tak som sa stal basistom nič netušiac, že práve basa môj život dosť zásadne zmení. Serióznejšie som sa na basu začal učiť v kultúrnom stredisku 500 bytov. Moja učiteľka hrala vo filharmónii. Vyzerala pôvabne nie len za basou. Na prijímacích skúškach na konzervatórium som obstál a ďalšiemu štúdiu tak nič nestálo v ceste.

Museli ste mať vypracovaný hudobný sluch...

Takto – počas skúšok Tieňov v Pinkáči som sa raz nezhodol z dirigentom detského súboru, ktorý nás upozornil na nečisté harmónie v istej skladbe od Shadows. Ja som bol ale presvedčený, že to hráme presne ako Shadows. Pritiahol si ma ku klavíru, tastatúru som prirodzene nevidel, a povedal: „Chlapče, teraz uvidíme, čo počuješ a čo nie!“ Zahral niekoľko akordov a pýtal sa koľko a aké tóny to boli. Prekvapujúco som väčšinu identifikoval a od tej doby som si uvedomil, že príroda ma zrejme obdarila „dobrými“ ušami. Niesli sa so mnou prakticky až do konca môjho muzicírovania. Priznám sa ale, že absolútny hudobný sluch asi nemám! „Obstojne“ viem zahrať pár „správnych“ tónov na basgitare, klavíri a Hammonde. Dnes som už ale na muzikálnom dôchodku, takže prevažuje hlavne piano a organ.

Peter Ryšavý (kontrabas, basgitara, gitara, klávesy)
Peter Ryšavý (kontrabas, basgitara, gitara, klávesy) (zdroj: archív Petra Ryšavého)

A tie vaše vzory...?

Môj idol bol basista Ray Brown. Prekonal u mňa Oscara Petersona, o ktorom sa hovorí, že nechcel skúšať a len majstri fachu si s nim mohli bez skúšky zahrať.

V akých iných kapelách ste hrávali okrem Tieňov?

Okrem Tieňov som hrával u Braňa Hronca – tam som sa mal čo oháňať – walking jazz a iný vycibrený jazz. S Braňom ako jazz band mám dve významné nahrávky – Pražský medzinárodný jazzový festival z roku 1966 a live vystúpenie v pivničnom Divadle u Rolanda v kvartete Braňo Hronec, Paľo Polanský, Gábor Kovaľ a ja, ktorú nahrávala aj slovenská televízia.

Ako si spomínate na obdobie pôsobenia v Orchestri Braňa Hronca?

Oficiálne som u Braňa začal v roku 1965 a skončil v roku 1969. Naučil som sa uňho správne hrať na basu, získal som dostatočnú rutinu, ktorá mi pomáhala uplatniť sa aj v iných telesách. Pretože neskoršie som bol u rôznych amatérskych zoskupeniach často zodpovedný za správne akordy a vhodnú výstavbu aranžmánov.

Orchester Braňa Hronca: Zľava hore: Gábor Koval, Jana Beláková, Braňo Hronec, Vlasta Čeplíková, Peter Ryšavý, dole Mário Massányi, Milan Belan a Peter Hudec.
Orchester Braňa Hronca: Zľava hore: Gábor Koval, Jana Beláková, Braňo Hronec, Vlasta Čeplíková, Peter Ryšavý, dole Mário Massányi, Milan Belan a Peter Hudec. (zdroj: archív Braňa Hronca)

Ako to bolo po emigrácii s vašim hudobným pôsobením?

Krátko po emigrácii som štyri mesiace hral s Petrom a Ferom Hudcovými v kvartete poväčšine vo Švédsku. Volali sme sa Pierre Hudson Quartet. Všetky nasledujúce aktivity sa už odohrávali vo Švajčiarsku. Párkrát sa stalo, že basista Mulica sa na stanici SBB aj s basou stratil a Igor Celko mi potom zavolal ku večeru, či si nechcem s nimi zahrať. Z ďalších formácií môžem spomenúť The New Five – amatérske zoskupenie na na profesionálnej úrovni, ktorá vystupovala v Hazylande a bola akási dvorná kapela zürišských Čechov. The Big Town Set – tiež amatérsky sextet s bohatou tradíciou a s časovo najmodernejším repertoárom. Ďalej to bol SMZ Big Band - Bigband der Stadtmusik Zürich, Entertainers – pokus o svoj vlastný band, Ernie Soller Band – variabilný sextet/oktet, no a napokon Peacock Party Band – vrchol mojej hudobnej kariéry, zostavu tvorili členovia bývalého big bandu Radia Zürich. Žiadne skúšky, perfektné ovládanie inštrumentu, štýlová vernosť, široký repertoár, prvotriedne angažmány, skrátka status umelcov a nie nejakých muzikantských sluhov. Mojim predchodcom v tejto kapele bol Roman Dylag, známy jazzový basista. Mimochodom, dostal som sa do nej dosť zaujímavo: Poobede mi zavolal kapelník bandu, či som na večer voľný a či by som si nechcel s nimi zahrať. Nahodil som smoking, naložil do auta inštrumenty a potom čakal na malom pódiu na začiatok vystúpenia. Žiadna tónina, žiadne tempo, skoro žiadne noty ani lead sheets. Pomyslel som si: Nuž dobre, nejako už bude. Čo som nepoznal, to mi pianista ľavou rukou ukázal, starý pódiový trik. Po vystúpení sa ma spýtali, či nechcem zostať. Nad odpoveďou som ani chvíľu neváhal. Až po roku sa mi priznali, že som bol šiesty basista, ktorého skúšali. Mlčali, lebo nechceli, aby som sa cítil povýšenecký, že som vyhral konkurz v konkurencii rôznych absolventov jazzových škôl, ktorých som porazil len vďaka mojim skúsenostiam a dobrým ušiam. Bola to najkrajšia éra môjho muzicírovania, lebo v tejto skupine sa mi po hudobnej stránke splnilo to, po čom som celý život túžil.

Kontaktujete sa dnes s týmito bývalými spoluhráčmi resp. s ďalšími priateľmi z obdobia „zlatých 60. rokov“?

Áno, so spoluhráčmi z takmer každej mojej éry sa stretávame periodicky.

Na Jazz festivale v Prahe v roku 1966.
Na Jazz festivale v Prahe v roku 1966. (zdroj: archív Petra Ryšavého)

Vy ste vystúpili aj na jazzovom festivale v Montreux, že?

Asi v roku 1993 ma kolegovia požiadali, či by som im nenapísal nejaké aranžmány a lá Manhattan Transfer. Dal som sa do toho, viedol som skúšky a výsledkom bolo cédečko a spomínané vystúpenie v Montreux. Práve táto skúsenosť na nabudila, aby som sa ešte viac zaoberal harmonickými štruktúrami.

Nikdy ste nefungoval ako spevák. Prečo?
Z prozaických hlasových dôvodov – prechod medzi normálnym hlasom a fistulou mám o päť tónov posadený nižšie ako býva obvykle. Napriek tomu existuje singel Jackson s mojim parlando spevom spolu s Janou Belákovou a Braňom Hroncom, ktorý vyšiel v roku 1968 vo vydavateľstve Supraphon.

Ako ste sa vlastne dostali do Švajčiarska? Čo ste tam robili a čo robíte dnes?

Do Švajčiarska som prišiel s Braňom Hroncom, mali sme zmluvu, výjazdnú doložku, vízum aj pracovné povolenie, čiže absolútne legálne. No a rozhodol som sa, že zostanem, že sa už na Slovensko nevrátim. Odjakživa som sa chcel stať hudobníkom kvôli statusu slobodného povolania. Nebavili ma „štikačky“ a pravidelné ranné vstávania. Po nejakom čase som však zistil, že aj ja túžim mať voľné víkendy ako ostatní, mať voľnosť a možnosť sociálnych kontaktov. Tak som dočasne zavesil basu na klinec a začal pracovať na úseku konštrukcii vo vagónke, čo mi zase vyhovovalo, lebo železničné vozy boli po hudbe mojou druhou vášňou. Po piatich rokoch hrania s Braňom som sa teda dal na inžinierstvo. Snažil som sa nesklamať svojich nadriadených, partnerov ani zákazníkov. Postupne som si prešiel všetkými oddeleniami v tomto sektore – bol som konštruktér, vedúci projektov, poradca, robil som kolaudácie, manažéra kvality, audítora a podobne. Odmenou mi bola možnosť pracovať na významnom projekte Maglev Transrapid Shanghai City Airport v Číne. Od roku 2006 si užívam slobodu dôchodcu (smiech).

Robiť dobrú muziku pre ľudí je náročné

Ako často chodíte na Slovensko? Vnímate dnešnú slovenskú populárnu hudbu? V čom je iná v porovnaní s obdobím „golden sixties“?
Do Bratislavy chodím 2-3 krát do roka. Pravdu povediac, slovenskú populárnu hudbu nesledujem, v bežných dňoch počúvam Radio Swiss Jazz, slovenské rádio v ponuke káblovej televízie nemáme. Rád by som však povedal pár poznámok k problémom vlastnej tvorby z môjho pohľadu. Slovenčina má prízvuk na prvej slabike, čo vzbudzuje „natural feeling“ v 2/4 takte – pochod, polka. Ďalšími hendikepmi sú rytmika textu, mäkké spoluhlásky, otvorené dlhé í a é, kompatibilita textu a hudby. Skladby v dur sú omnoho náročnejšie ako mol a blues. Izolovaná scéna vedie ku zvláštnemu štýlu a to nemusí byť každého vkus. Robiť dobrú muziku pre ľudí je náročné. Golden Sixties boli jednoduchšie, zvonka sa väčšinou kopírovali najmä tie dobré veci. Po rečovej stránke ma až bolí v ušiach, keď počúvam napríklad „slouvenská teleuvízia Bratislouva“. Mne sa páči výslovnosť Stredoslovákov, napríklad už nebohého Laca Chudíka. Ak sa to dá počítať za populárnu hudbu, tak osobne uznávam výkony bandu Petra Lipu a muziku basgitaristov Juraja Grigláka a Róberta Vizváriho. To je ozaj svetová trieda.

Peter Ryšavý dnes. So spoluhráčom Erniem Sollerom vo Švajčiarsku.
Peter Ryšavý dnes. So spoluhráčom Erniem Sollerom vo Švajčiarsku. (zdroj: archív Petra Ryšavého)

Ako hudobník ste precestovali mnoho krajín, na ktorú krajina vám tak najviac utkvela v pamäti a prečo?
Svet som precestoval až neskoršie skrz zamestnania a súkromne, s muzikou som bol len v Rakúsku, Nemecku, Taliansku a Švédsku. Najexotickejšie v tom čase bolo Švédsko. Jazdilo sa vľavo, policajné autá jazdili vždy so svetlami, bolo ich často vídať, opilci na uliciach boli raz dva zbalení. Alkohol sa predával v špeciálnych System Bolagetoch. Alkoholici boli registrovaní, pri kontrole ich preukazov pri rôznych pokladniciach vždy blikali. Švédi sú ortodoxní Anglosasi, neradi rozprávajú po nemecky, hoci nemčinu ovládajú. Milujú jazz a majú veľkú základňu dobrých hudobníkov. Veľkým zážitkom je napríklad počuť dychovku kráľovskej stráže, ktorí pochodujú v absolútnom swingu! Švédčina v strednom Švédsku má čarovnú melódiu, zvlášť keď ju počúvate z úst mladej atraktívnej Švédky (s úsmevom). Peknú porciu exotiky sme si užívali aj v časoch, keď namiesto jazzu sa tam začali presadzovať kapely s tanečnou muzikou a talianskou a juhoslovanskou spevnosťou. Nakoniec pre nás mladých frkanov bol zážitok na vlastnej koži pocítiť ženskú slobodomyseľnosť, predovšetkým, keď sme sami tak dobre vyzerali (so smiechom).

Koho vy osobne považujete za praotca slovenského bigbítu?

Odpoveď je jednoduchá, môj priateľ Vlado Chválny. Práve s Vladom sme strávili hŕbu voľného času u Braňa Hronca.

Auto začína byť autom od šiestich valcov hore. Inak je to iba motorizovaná štvorkolka.

Neľutujete, že ste sa stali hudobníkom?
V žiadnom prípade. Umožnilo mi to vidieť kus sveta, užiť si trochu slobody a bola to tá pozitívnejšia etapa môjho života. A to aj napriek niektorých negatívnych maličkostí, akými boli napríklad problémy s prepravou, keď muzikant musel do auta vtesnať basu, basgitaru, zosilňovač a ďalšie veci. Mali sme Opel Kapitän, kde pri vkladaní basy ste mali vôľu päť centimetrov a to sa do neho ešte museli natisnúť štyria pasažieri. Ten Opel mi verne slúžil celých päť rokov. Bol to šesť valec a ja som odjakživa tvrdil, že auto začína byť autom od šiestich valcov hore. Inak je to iba motorizovaná štvorkolka.

Takže čo vám dalo do života muzicírovanie?
Možnosť v bezprostrednej kreativite vyjadriť slobodným spôsobom emócie svojej duše. Ten úžasný pocit stáť na pódiu, hrať trochu muziky a sledovať poďakovanie aplauzom.

Pred troma rokmi sa znovu otvorilo legendárne Véčko a to hlavne vďaka Dodovi Šuhajdovi. Potešilo vás to? Poznáte sa s Dodom?

S Dodom sa poznáme od začiatku existencie bigbítu a vzájomne sa rešpektujeme. Véčko bol odrazom svojej doby, napodobniť ho dnes nebude veľmi ľahké.

Peter Ryšavý na svojom Hammonde.
Peter Ryšavý na svojom Hammonde. (zdroj: archív Petra Ryšavého)

Čo by ste odkázali dnešnej generácii hudobníkov?
Aby sa držali odkazu známeho hudobného lídra Hazy Osterwalda: „Viete, keď Američania robia muziku, tak to myslia vždy naozaj.“

Keby sa dal vrátiť čas, šli by ste znovu cestou muzikanta?
Asi áno. Väčšina mojich životných rozhodnutí bola vedomá a vopred plánovaná, takže za tých istých podmienok by som šiel znova tou istou cestou.

Aktéri Zlatých 60. rokov, ktorých mená nie sú spomenuté v tomto seriáli a chceli by sa pripomenúť, môžu ma kontaktovať na e-maily popmuzeum@gmail.com. Na požiadanie im bude poskytnutý kontaktný adresár s menami mnohých ich súpútnikov.

Petrom Ryšavým doporučená literatúra:

ŠUHAJDA, Dodo / JURÍK Ľuboš: Slovenský bigbít (Slovart Bratislava, 2008, str. 18-19, 22-24, 26-27, 39-40, 43)
ŠEBO, Juraj: Také bolo PKO (Marenčin PT Bratislava, 2010)
SZABÓ, Ivan: Smiech a slzy Tatra Revue (Marenčin PT Bratislava, 2009)
DANKO, Štefan: Od praveku k rokenrolu. Ako sa rodila populárna hudba na Slovensku. (Ideál Praha, 2012)
FREŠO, Fedor: Sideman (Marenčin PT Bratislava, 2011)

Robert Buček st

Robert Buček st

Bloger 
  • Počet článkov:  32
  •  | 
  • Páči sa:  6x

My ľudia sme zvláštni: Obetujeme zdravie, aby sme zarobili peniaze, potom obetujeme peniaze, aby sme zase získali zdravie. Potom sa tak znepokojujeme budúcnosťou, že si neužívame prítomnosť, a tak nežijeme ani v prítomnosti ani v budúcnosti. A žijeme tak, akoby sme nikdy nemali zomrieť, a potom zomrieme bez toho, aby sme predtým žili... Zoznam autorových rubrík:  VintageRozhovoryDemonštráciaOstatné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu