Peťo Voldemar, votrelci a hranica humánneho sveta

Ďalej sú tu bezstarostní študenti - flákači, ktorí sa zase snažia za všetkých okolností vyhnúť robote a odísť čo najskôr, len aby mohli zarobené peniaze ešte v ten večer minúť v bratislavských krčmách. V tomto ľudskom bahne kalných duší sa však z času na čas mihne i nebrúsený, no o to krajší diamant v podobe skromného pracovitého študenta, alebo morálne neupadnutého (tj. predovšetkým nepijúceho) človiečika, pochádzajúceho zo slabých sociálnych pomerov. Len vďaka týmto diamantom, ktoré občas na svojich potulkách brigádami stretnem, som ešte schopný vždy znovu a znovu vstať už za tmy a s mapou mesta v ruke hľadať ďalšiu adresu ďalšej brigády. A o takom jednom diamante vám teraz porozprávam. Volá sa Peťo Voldemar a je z Malaciek. Už asi pol roka chodí pravidelne každú nedeľu a niekedy aj v sobotu do Volkswagenu na brigádu. Spomedzi troch partií je v tej, ktorá robí vo voskovni. Tam som ho pred mesiacom spoznal aj ja. Poviem vám, že prvý pohľad naňho vyvolá v človeku poriadne zimomriavky, ktoré vzápätí vystrieda ľútosť. Peťo je vysoký len okolo 160 cm, čo opticky ešte zvýrazňuje jeho pomerne svalnatá a šľachovitá postava. Tá je celá zhrbená až do miery niektorých starých babičiek na dedinách. Kým sa však z toho spamätáte, paralyzuje vás i jeho vysoké tupé čelo, abnormálne veľká temenná časť lebky a výrazná predsunutá sánka. V tom momente vás matne napadne jedna postava z jedného románu, ale nie ste si istí až do chvíle, keď sa na vás Peťo usmeje a vy zbadáte…široké ústa deravé ako staré rešeto - Quasimodo! Keď si ho ešte predstavíte v sliepňajúcim svetlom osvetlenej úzkej plechovej chodbe, ani vás neprekvapí, že celý prvý deň, čo som s ním robil, som mal z neho strach. Prevládali u mňa presne také pocity ako mal hlavný hrdina Bielej veľryby z exotického harpunára Kvíkvega - či si náhodou sem-tam nedá i ľudské mäso, alebo nejakú tú zdochlinku od cesty a podobné hlúposti. Na jeho fyzický vzhľad som si za hodinku-dve zvykol, ale horšie to bolo s pohľadom do jeho očí, pretože taký výraz som ešte u nikoho nevidel. Cez tieto okienka z duše vždy vidieť nejakú z dominantných čŕt človeka, ale v Peťových očiach sa nezrkadlilo vôbec nič - ani bolesť a smútok, ani strach, ani láska k fľaške, alebo naopak asketická chudoba a ubitosť životom. Jeho oči pripomínali oči mŕtveho zvieraťa - veľké, tmavé a mŕtve diery bez akéhokoľvek lesku. Akoby bola jeho duša buď mŕtva, alebo tak schúlená niekde v jeho vlastnom vnútri, že von nemohlo preniknúť vôbec nič. A pretože nebol ani zhovorčivý, z prvého stretnutia s ním mi ostali len zimomriavky, ľútosť a zvedavosť. Avšak keď som v ďalšiu nedeľu prišiel do VW, pri pohľade na mňa sa mu v očiach zjavil nepatrný súhlasný úsmev hovoriaci: „á, chalan z našej party voskárov; nazdar!“ Fakt, že už pre neho nie som úplne neznámy stačil nato, aby postupne ožíval a so mnou komunikoval. Od toho dňa som už pozeral len do usmievavých a zvedavých orieškových očí lemovaných krásnymi cyklickými vráskami, pripomínajúcimi mi moju babku. A k tomu ten úsmev od Matella… Keď už spomínam moju babku, tak Peťovi som spolu s ostatnými brigádnikmi hádal okolo 50 rokov, načo nám povedal, že má 36(!), ale pri pohľade na jeho pohodový úsmev som sa nemohol neusmiať. Na moju otázku, čo robí cez týždeň, mi s náznakom pýchy v zajakavom hlase povedal, že je zamestnaný na mestskom úrade v Malackách, na odbore životného prostredia. Keď som to počul a zároveň si ho predstavil ako slušne oblečeného zhrbeného úradníka, ktorý pri okienku rozdáva na všetky strany svoje „štedré úsmevy“, skoro som odpadol. Nakoniec ale vysvitlo, že náplňou jeho práce je starostlivosť o mestské trávnaté plochy (zhŕňanie lístia a snehu, čistenie smetných košov pri chodníkoch…). Robí to už 5 rokov. Ale pozor! Keby ste si o Peťovi pomysleli, že je obyčajný človiečik z malého záhoráckeho mesta, ktorý nevidel svet, hlboko by ste ho tým urazili. Celých 10 rokov predtým mal totiž pod svojou zvrchovanou kontrolou poriadok v smetných košoch v tržnici a to žiadnej inej ako Starej tržnici v Bratislave! Keď vám stále uniká súvislosť s tými votrelcami, tak ste sa práve dočkali. Neviem čo je na brigáde vo VW horšie - či tá fyzická námaha, 40 stupňov celzia vo voskovni, dýchanie riedidla a technického benzínu, alebo záťaž na psychiku človeka ako som ja. Celý areál VW pôsobí už predtým ako vstúpite do niektorej z hál ako mesto duchov. Všade je prázdno - sem-tam prejde okolo človek, alebo nejaké auto, ktoré testujú. Ani z hál sa neozýva žiadny hukot strojov, alebo ľudské hlasy. Jediné, čo človek počuje je vietor, ktorý v Devínskej Novej Vsi tuším ani nikdy neustáva. Všetky haly sú plné linolea, schodísk a veľkých plôch akýchsi koľajníc, po ktorých sa posúvajú karosérie áut. Nikde niet živého človeka, len malé kontrolné presklené bunky s počítačmi a „palubnými doskami“ s množstvom blikajúcich svetielok. A samozrejme všade nápisy v nemčine a slovenčine. Sem-tam a zásadne v nepravidelných intervaloch sa ozve nejaký neidentifikovateľný, kvílivý alebo buchotajúci zvuk. Človek má neustále apokalyptický pocit, že takto by to vyzeralo deň po atómovom výbuchu a kladie si otázku, či David Lynch nebral inšpiráciu pre svoju Mazaciu hlavu v nejakom závode Volkswagenu. A teraz si predstavte ako vám asi nabúra túto vašu úzkosť pohľad na štedro usmiateho Peťa Voldemara, kníšuceho sa k vám pomedzi tie mŕtve obludné karosérie... Najhoršia časť našej roboty je vyčistiť od vosku srdce haly VOSKOVŇA - asi 50 metrov dlhú chodbu komplet zhotovenú z hladučkých plechových plátov, ktorá je približne štvorcového prierezu s rozmermi asi 5 krát 5 metrov a zrezanými rohmi. Akurát na jej podlahe sú okrem plechu položené i oceľové mriežky, po ktorých sa chodí. Keď si k tomu predstavíte sliepňajúce osvetlenie, občasný kovový buchot a ledva počuteľný hukot ventilátorova, je to presná kópia chodby z filmu Votrelci. Vždy keď skoro ráno prichádzam do areálu VW, alebo keď z neho podvečer odchádzam, dorazí ma už ten pohľad na rozsiahle polia okolo neho - namiesto Stupavy, Devínskej a dokonca i Bratislavy je len zopár nevýrazných svetielok. Akoby aj tie od toho monštra utekali čo najďalej. Každé ráno i večer je nad rozsiahlymi zníženými poliami, oddeľujúcimi cestu okolo areálu VW od Bratislavy hustá hmla. Poviete si, že to nie je nič neobvyklé, ale to by ste museli tú hmlu vidieť. Minule som prešiel na kraj tej cesty, aby som sa presvedčil, že nemám vidiny - tá hmla totiž začínala presne za zvodidlami cesty ako kolmá bielosivá stena, cez ktorú nebolo nič vidieť ani počuť. Ten trýznivý pocit úzkosti, že som tam ostal v pasti, oddelený od sveta živých akousi nepreniknuteľnou transcendentálnou hmlou, som musel dlho prekonávať. Ale keď ma minule Peťo po tej ceste viezol vo svojom rozpadnutom a hrdzavom dvadsaťročnom Fiate 127 na zastávku, sa to zmenilo. Pri pohľade na jeho nad volantom zhrbenú siluetu a sedmorozubý úsmev som sa zrazu prestal báť – pochopil som, že s ním sa z tohto sveta strojov, duchov a votrelcov vždy bezpečne dostanem späť do sveta ľudí. A túto moju istotu nezmenil ani fakt, že Peťo celý svoj život jazdí bez vodičského preukazu. (však načo aj, keď jeho brat je policajt…)