Určite sú tu aj reálne dôvody, ktoré pôsobia na mladých a na zamestnávateľov. Či už je to ekonomická situácia, odvody, potrebné skúsenosti atď. Sú tam a štát by mal zasiahnuť a upraviť trh tak, aby sa to vykompenzovalo. Čo je ale oveľa väčší problém, je prístup mladých ľudí k práci. Rozdelil by som to do 4 skupín.
Mladí čo majú prácu a sú spokojní:
Sú to väčšinou ľudia, ktorí nikdy nemali problém si nájsť prácu. Nie kvôli tomu, že by bolo jej veľa, ale preto že si ju vážia. Nepracujú preto, že musia (i keď väčšinou musia), ale preto, lebo chcú. Pracovná náplň im ide ľahko, respektíve, ak aj nejde ľahko, prispôsobujú sa a hľadajú cestu ako to urobiť. Nesťažujú si, aj keď majú mnohokrát väčší dôvod ako kolegovia, ktorí sa sťažujú pravidelne. Odvádzajú dobrú prácu, nie preto že im to káže pracovná zmluva, ale z úcty k sebe samému.
Mladí čo majú prácu ale nie sú spokojní:
Skupina ľudí, čo sú „nútení" pracovať. Keby mohli tak by hneď skončili. Majú naviac ako na prácu ktorú robia. Paradoxne, táto skupina väčšinou zostáva najdlhšie na pracovnej pozícii, pokiaľ nedostanú výpoveď. Samostatne málokedy ukončia pracovný pomer. Ich výkon v práci je 50%, podľa ich slov vydávajú 150% (nevieme kde sa tých 100% stratilo). S presnosťou švajčiarskych hodín vedia čo by mal ich nadriadený robiť a ako by oni riešili situáciu. Na druhej strane, často nevedia vyriešiť pracovnú náplň na svojej pozícii. Chcú prácu, ale nechcú robotu. Chodia do práce poslední, ale za to odchádzajú prví. Spája ich tiež názor, že akonáhle budú vo svojej vysnívanej a zaslúženej pozícii, zmenia svoj postoj k práci.
Mladí čo nemajú prácu a sú spokojní:
Pamätáte si rozprávku kde lenivý Honza leží na peci a nikam sa mu nechce? Priznajme sa, koľkým mladým ľudom je doma dobre. Navarené, upratané, zadarmo! Prečo by mali niekam ísť a robiť všetko sami, a ešte aj pracovať? Je potom jednoduché povedať, nemôžem zohnať prácu. Táto skupina je silne pripravená nepracovať dlhšie obdobie a myslím, že na zmenu je už neskoro. Ak si aj nútene zoženú prácu (z donútenia rodičov, alebo sa im narodí dieťa, alebo iná významná životná udalosť), maximálne sa presunú do druhej skupiny - budú mať prácu, ale nebudú spokojní.
Mladí čo nemajú prácu a sú nespokojní:
Nie je práca, nikam nejdem, prečo by som mal robiť takú prácu. Áno, manažérskych pozícií s nulovou skúsenostou je neúprosne málo. Na pohovore sa tvária ako by im zamestnávateľ musel dať tú prácu, a vlastne to zamestnávateľ potrebuje, lebo inak skrachuje.
Ako z toho von? Jedným švihnutím čarovného prútika to nepôjde. Ani dvomi. Potiahnuť za šnúru musia všetci. Štát - vytvor priestor. Zamestnávatelia - dajte šancu. Rodičia - nedajte im všetko. Mladí - znovu získajte česť a pokoru k práci akú mali naši predkovia. Získajte si rešpekt tým že si ho sami dáte. Zaujímajte sa o veci okolo, o spoločnosť, o štát, potom sa spoločnosť a štát bude zaujímať o vás, pretože my sme spoločnosť, my sme štát.
Pár rád:
zapracujte na svojom životopise (ak si myslíš že ho máš dobrý a ešte nepracuješ, zapracuj na nom ešte raz)
napíšte motivačný list, dajte ho prečítať iným (to čo sa páči vám sa nemusí páčiť zamestnávateľom)
pripravte sa na pohovor, natočte sa alebo poproste známeho nech si vaše vystúpenie pozrie (zistíte aké chyby robíte pri neverbálnej komunikácii, reči tela)
nerozprávajte bludy na pohovore (nerobil som tisíce pohovorov, ale to čo som videl mi vyrážalo dych v niektorých prípadoch)
ak tú prácu nechcete, nechoďte ani na pohovor
pripravte sa na otázky ktoré určite dostanete (na internete máte množstvo rád, vyberte si také čo vám pomôžu a sedia)
zmierte sa stým že väčšina znás bude pracovať do konca života, a je len na vás či budete celý život nariekať na zlú prácu, a pritom budete sami ten faktor ktorý tu zlú prácu vytvára
nevieš si násjť prácu doma, v rodnom meste? Choď ďalej. Naši rodičia sa sťahovali za prácou do miest, my sa musíme stahovať do ešte väčších miest. Nevieš si nájsť prácu na Slovensku? Chod do zahraničia. Naši pradedkovia, keď bolo treba sa sťahovali za veľkú mláku aby uživili rodinu na Slovensku. A nemali to ani zďaleka také ľahké odcestovať za prácou do Ameriky, tak ako my teraz.
Nieje hanba sa nájsť v jednej zo skupín (alebo v kombinácii skupín, ktoré som popísal - ja som, alebo bol som počas mojho života mnohokrát v prvej aj druhej skupine), lebo sa stým dá vždy niečo robiť. Hanba je si to nepriznať a nič nerobiť pre to aby nám bolo lepšie.
Prajem všetkým mladým ľudom štastie pri hladaní práce, hlavne tým ktorí si prácu nájsť chcú. Držim palce mladým ľudom, ktorí prácu nehľadali, ale ju vytvorili . Držím palce mladým, ktorí sa zaujímajú o to ako to tu vyzerá.
