(Možno sa vám niektoré tvrdenia alebo myšlienkové pochody budú zdať nepravdivé alebo možno aj nelogické, ale verte mi, že sa dopracujeme k zaujímavej skutočnosti.)
Sedím vzadu na totálne nudnej prednáške, pozriem sa na stranu a mysľou mi prebehne - ale veď tento okamih som už raz zažil. Stále sa pozerám na stenu posluchárne ale viem, že sa mýlim. Nikdy som to nezažil. Ale v mojich snoch som na tejto prednáške už bol a pozeral presne do tej istej steny ako dnes. Všetky moje daja-vu sú zo snov. Ale prečo práve z nich?
"Ako môže mať elektrón zápornú energiu pri pohybe?", spýtal som sa profesora, keď výsledok príkladu bol pohybujúci sa elektrón s mínusovou energiou. Jeho odpoveď bola : "Všetko čo sa učíme je hlúposť".
To ma priviedlo k zamysleniu sa nad Albertom Einsteinom o ktorom si myslím, že napriek svojim teóriam a zásluhám bol veľký flákač a lenivec. A podľa neho sa učíme základy existencie vesmíru...
Takže čas sa určí na základe pohybu predmetu voči inému - statickému v priestore. Napríklad si zoberiete 2 pomaranče a dáte ich do čiernej bedničky. Ako budete vedieť že čas plynie ? NIJAKO ! Pomaranče musíte z vybrať bedničky a dať do pohybujúceho sa vlaku idúcom po určitej dráhe. Až v tedy budete vedieť že v určitom čase bol určitý pomaranč na určitom mieste.
Pre ľudí je Slnko statický objekt a Zem ako pohybujúce sa teleso. Avšak ja neverím, že Slnko je statické a ani tomu, že v nám známom vesmíre by sa vôbec niečo statické mohlo objaviť. Teda neexistuje možnosť ako merať čas. V skratke - čas je abstraktná veličina a nie 4 rozmer. Neexistuje a celá fyzika sa už veľmi dlhý čas mýli, keď požíva takúto veličinu.
Nové hodinky sú praktická blbosť.
A keď teda konečne pripustíme tak jasný fakt, že čas neexistuje, prídeme k zisteniu, že svoje životy žijeme v prítomnosti, minulosti a budúcnosti súčasne. Ja, vy alebo hocijaký iný kúsok hmoty v priestore buď existuje alebo nie. Automobilové nehody, ranná káva alebo pondelok sú ten istý okamih v existencii. Dejú sa stále, len mi ich vnímame inak.
Ak by som mal zájsť do krajnosti, dovolím si tvrdiť, že ich vnímame pomaly. Ale slovo pomaly je spojené s časom.
Teda Deja-vu ni je nič iné ako "prítomnosť" - existencia. Keď človek spí, pracuje na iných úrovniach myslenia. A ja si myslím, že práve tieto stavy sú naša vstupenka do budúcnosti.
Ak oslobodíme svoje myslenie od vnímania "času", budeme sa môcť zamerať na efektívnejšie cestovanie priestorom. Veď sa len zamyslite - ako dlho by trvala cesta na Jupiter v stave keď poznáte čas, a keď čas neexistuje ? Aké by to bolo prísť na koniec vesmíru rýchlosťou myšlienky ? (Ak by predsa len existoval jeden staticky bod od ktorého by sa odvíjalo všetko ostatné vo vesmíre, mohli by sme ho pokojne nazvať bohom. Pretože všetky tvrdenia o existencii a stvorený by sa odvíjali odneho.)
(Toto je zamyslenie, nie vedecká teória)
