Natiahol som k nej ruku, ale muška sa ani len nepohla. Pripravil som si ukazovák a priblížil sa ešte bližšie. Stále sa nepohla. Mal som chuť zabiť ju. Pripravil som sa na tento smrteľný akt a zamieril som prst. Mal som moc nad jej životom a smrťou. Urobím to za všetku jej drzosť, neokrôchanosť, škaredý vzhľad, ...
Zarazil som sa a zaváhal som. Prečo? Prečo ju chcem vlastne zabiť ? Prečo tak veľmi túžim po jej smrti ? Kde pre milostivého Boha sa vo mne vzala všetka tá nanávisť a zlosť ?
Nehýbala sa. 3 centimetre ju delili od smrti na skle. Jediný môj pohyb by ju zbavil všetkých pozemských útrap. V duchu som si však položil otázku, či by som túto mušku dokázal aj stvoriť ? Myslím tým, ako z jej pozostatkov jediným pohybom vytvorím živé stvorenie ? Nie !!!, nič také by som nedokázal. Ja nie som Bohom ! Stiahol som ruku a pozrel na mušku.
. . . a tak v jedno pekné popoludnie malá, ale zato odvážna ovocná muška dokázala spraviť z Boha človeka.
Znova som sa usmial a pozerel von. Nie som Bohom. Som len človek.
