Keďže bývame na dedine, ktorá je dostatočne dlhá, asi sedem kilometrov, tak pre mňa cesta z práce mohla mať dve podoby. Buďto autobusom dve zastávky, alebo peši. Autobus nebol problém, len akurát vtedy nešiel, keď som skončila v škole. Tak som si povedala, že sa aspoň prejdem. Bol pondelok, ponáhľať som sa nemusela, lebo variť nebolo treba. Zostalo totiž z nedele. Moje obľúbené - plnené kurča. Zbožňovala som na ňom hlavne plnku, mäso som nemusela.
Vzhľadom k tomu, že som bola hladná, tak moja dvadsaťminútová cesta sa niesla v znamení predstavy, ako prídem domov a najem sa.
Čo krok, to plnka. Čo krok, to plnka.
Šok prišiel, keď po príchode domov som zistila, že pekáč je prázdny. Úplne, ani kostičky. Nič.
Nevedela som, čo sa stalo. A tu sa ku mne priplichtila moja, vtedy sedemročná dcéra a vraví:
- Mami, vieš, to mäsko už bolo zlé, tak som ho dala Aline. - (náš, vtedy polročný, vlčiak)
Moja zúfalá reakcia na seba nedala dlho čakať:
- Ale to kurča bolo dobré, nie skazené! _
Moja dcéra sa na mňa prekvapene pozrela, ale hneď s detskou úprimnosťou a pohotovo odpovedala:
- Mami, neboj. Ja som to mäso dala Aline len pred chvíľou. Ona ho ešte isto nestihla zožrať. -
A predstavte si, ona chcela ísť po to kurča. Teda po zbytky.
Nuž, s dcérou na tú príhodu sme už pomaly aj zabudli, nebyť malého mačiatka.
