Má vnúčika, ktorý nebýva v rovnakej obci, ale v neďalekom meste. Rád sa zapája do rôznych súťaží. No a čo sa nestalo? Vyhral. Vzhľadom k tomu, že tá súťaž mala súvis s vlakmi, tak súčasťou ceny bol aj nejaký preukaz rušňovodiča, alebo niečo také. Strašne sa chcel babke pochváliť, tak jej zavolal. Ich konverzácia znela asi takto.
- Ahoj, babka. Ja som vyhral. Kedy prídeš? -
- Bohužiaľ, zlatý môj, teraz nemôžem. -
- A prečo? -
- Lebo nemám autobus. -
- Ale veď dedko ťa odvezie na aute. -
- Ale dedko nie je doma, je v práci. -
- Tak si zober auto od strýka Ondreja a príď. -
- Lenže ja neviem šoférovať! -
A vtedy už malé chlapča stratilo tpezlivosť a vyhŕklo:
- Babka a to si za celé tie roky neodkukala od dedka ,ako sa šoféruje? Veď stále pri ňom sedíš?
Naša babka (podotýkam, že ešte celkom mladá) po takejto konverzácii stratila reč, čo sa u nej často nestáva.
Všetky spolu sme sa zasmiali a v dobrej nálade odchádzali domov.
