Tak aj ja.
Najprv som sa vrátila do kostola a hľadala. Parkovisko – nič. Tam, kde som parkovala, ešte som aj sneh prehrabala. (V ten deň totiž ako na potvoru husto snežilo.) V kostole tiež nič. Ani schody na chór, ani okolo organa. Už som sa s kľúčmi v duchu rozlúčila. Ešte posledný pokus . dala som echo kostolníkovi, ak by sa nejaké kľúče našli, tak možno (dúfam) budú moje.
Ale to som netušila, že moje patálie s kľúčmi sa ešte neskončili.
Poobede sme šli odviezť zaťa do Kraľovan k rýchliku. Sneh sa zmenil na dážď. Na stanicu sme dorazili v poriadku. Zať si najprv išiel kúpiť lístok a potom si ešte dal pred vchodom cigaretku. Medzitým vybral z kufra auta cestovnú tašku a ruksak. Vlak sa už blížil do stanice a my sme sa ešte s dcérou smiali z toho, že ho vyprevádzame. Zať nastúpil a my sme sa otočili na odchod, keď tu vo vestibule dcéra siahla do vrecka a.... A kľúče od auta mal zať. V rýchliku. Vystrelila som ako raketa na perón v nádeji, že vlak zastavím. V hodine dvanástej sa mi podarilo stopnúť sprievodkyňu (alebo výpravčíčku?), aby neodpískala odchod vlaku. Chudera, myslela, že chcem nastúpiť. Dcéra medzitým volala zaťovi na mobil, aby nám podal kľúče. Ostatní sprievodcovia boli nervózni, že čo sa stalo a prečo behám okolo vozňov. Nevydržali to z vedľajšej koľaje z Oravky (vlak do Trstenej), keď po mne kričali:
– Pani, veď už nastúpte! –
A ja nervózne odpovedala : - Ja nechcem nastúpiť, ja chcem kľúče od auta! –
Nevedela som, či sa mám smiať alebo plakať.
Chvalabohu, skončilo to happy endom. Zať nám stihol kľúče podať. Vďaka patrí všetkým, ktorí to zdržanie vlaku pretrpeli. Aj keď sa jednalo asi o 4-5 minút. Čo je aj pri rýchliku dosť.
A druhý happy end sa konal doma, keď som si pred večernou svätou omšou vyzdvihla svoje kľúče u kostolníka v sakristii. Neznámy nálezca ich doobeda našiel a zavesil na kľučku dverí kostola.
