všetkého veľa škodí.
Vráťme sa o niekoľko desaťročí dozadu. Cudzí jazyk sme poznali len ten bratský. Ruský. Ostatné ako keby uťal. Na strednej škole už sme mali, ale len jeden. Teda okrem tej ruštiny. Ako nás to hnevalo. To „znásilňovanie“ bolo pre niektorých utrpením. Ani nie tak jazyk, ako slávna azbuka. Prešlo to. Po Nežnej sme si vydýchli.
Konečne sme sa prestali orientovať len na Východ.
Konečne prestali znieť heslá „..... na večné časy!“
Konečne....
Čo? V podstate nič sa nekončí, len pokračuje. Akurát je prehodená výhybka.
Kam?
Na opačnú stranu.
Že preháňam?
Ja nie, skôr tí druhí. Kedysi sa nám zdalo „uletené“ nútiť deti vo štvrtom ročníku ZŠ učiť sa už spomínanú azbuku. A dnes sme schopní dať im príkazom angličtinu už od prvého ročníka. Ešte, že deti v poslaneckých laviciach vedeli položiť správnu otázku a vyzerá to tak, že ich spomínaný jazyk čaká až v treťom.
Zostáva len dúfať, že sa do toho „neobujú“ ostatné ekonomické veľmoci nemenovanej svetovej strany. Čo keď sa budú cítiť dotknuté a budú od nás žiadať v povinných predmetoch aj ten svoj jazyk? Potom by sme tu mali plno vynikajúcich inojazyčne hovoriacich Slovákov, akurát tá slovenčina by pomaly vymrela.
Pochovali by sme samých seba.
To by mali naši južní susedia radosť.
