Pre mňa povolebné priznania straníckej príslušnosti majú nepríjemnú príchuť. Cítim v nich totiž aj „nehovorenie pravdy“, cítim v nich neúprimnosť a cítim v nich aj stratu toho podstatného: čo budem inak, lepšie robiť pre svoju obec, mesto. Neuspokojuje ma ani fakt, že to je legitímna predvolebná taktika. Áno, to je. Ale je smutné, že táto taktika sa deje za jedným jediným účelom – aby som bol zvolený. Na kvalitu starostovskej, poslaneckej práce to nemá totiž žiaden vplyv. Ide len o formu. Nie o podstatu veci. Z tohto faktu pramení tá zvláštna príchuť.
Od 16. novembra máme pred parlamentnými voľbami. Ako vieme, do parlamentu sa občan môže dostať len cez politické strany. Hrať sa na nezávislých sa tu nedá. Tak sa pre zmenu na slovenskú verejnosť začali valiť novovznikajúce politické strany. Jedna k jednej na pravo od stredu. Za jeden deň až tri, čo podľa mňa je aj pre odolnú dušu občanov na Slovensku trošku veľa. A tu tak isto platí, že založiť politickú stranu môže každý. Je to jeho legitímne právo. Ten problém sa začína tam, ako aj pri „nezávislých“ kandidátoch – zatiaľ je to len a len forma, ako sa dostať do parlamentu. Bez odlišujúceho momentu jednej strany od druhej. Bez programu, bez konkrétnej obsahovej stratégie. Neviem sa ubrániť tomuto pocitu. Len cítim, že to začína byť ďalšou stigmou na „pravej strane politického spektra“. A cítim, že táto cesta nevedie nikam. Najbližším potvrdením tohto stavu môžu byť práve parlamentné voľby v r. 2016.
Skúsme sa zodpovedne postaviť k problému. Zaplniť priestor je treba kvalitným programom a zodpovednou alternatívou pre Slovensko. Zatiaľ to žiaľ vyzerá skôr na početnú, ako na kvalitatívnu tlačenicu.
