Bol to výnimočný človek a ďakujem osudu, že som sa s ním mal tú česť aj osobne stretnúť. Sú to listy, ktoré písal pred skoro 30 rokmi svojim rodákom. Perly, aj preto, že mnohé z nich by nám kľudne mohol poslať aj dnes.
Treba vedieť počúvať a ja ho počúvam, čítam rád. Podelím sa s Vami o jeden, s podľa mňa najaktuálnejšim odkazom. Píše nám: „V demokracii sme sa všetci tak odmlčali, že je nás ťažko umlčať. Všetci hovoríme do všetkého – nedáme si vziať slovo... Treba hovoriť, hovoriť, hovoriť! Veď sa do vecí vyznáme. Veď čítame noviny, dívame sa na Aktuality, počúvame Rádiožurnál“. A dnes sa žiada doplniť iba, veď máme facebook, internet. A ďalej pokračuje: „Každý si považuje v novej demokracii za povinnosť kričať, revať na plné hrdlo o všetkom čo vie. A každý si myslí, že o všetkom vie všetko. Z hrdiel lietajú percentá, štatistiky, mená vinníkov, osočovanie politikov z toho i onoho cesta. Všetci prichádzajú večer domov vyrečnení s dobrým pocitom, že prežili užitočný deň.“
Pokračuje výzvou: „Odnaučili sme sa mlčať. Odnaučili sme sa nechať hovoriť tých, čo naozaj vedia hovoriť a vedia, o čom hovoria. Zmĺknime. Vieme to vôbec ešte? Položme si mlčky navečer otázku: prežili sme naozaj užitočný deň?“
Majster Satinský by dnes musel písať listy nám všetkým, každú hodinu. Teraz, počas volebnej kampane, by sa pravdepodobne odobral do hôr na túry, aby to nemusel počúvať. Nepochopil by, ako môže víťaziť krik, osočovanie, zákopová vojna nad slušnou, konštruktívnou a skutočne niečo riešiacou debatou. Víťazia totiž tí, ktorí svojich konkurentov prekričia, lebo nevidia v nich človeka. A vo voličoch vidia len nástroj, nie cieľ svojich ambícií. Inak by museli vyjsť s pravdou von. Že nemajú za sebou žiadne konkrétne výsledky, žiaden presadený zákon, ani meter postavenej cesty, či diaľnice, ale len a len krik a veľkolepé kampaňové plány. Kričia, aj keď nevedia o čom rozprávajú.
