Drogy sa dotkli aj nás.

Jeden z najlepších ľudí v mojej tlačiarni začal brať drogy. Bol to pre mňa šok. Žijem v malom meste a som veriaca, problém drog bol doteraz pre mňa problémom z novín a nevedela som si predstaviť, že by sa ma mohol niekedy týkať. Našťastie, nie je to nikto z rodiny, je to „len" niekto, kto u mňa pracuje.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (14)

Lenže ja som tohto človeka zobrala do práce preto, že bol dobrý. Bol taký dobrý, že som podľa neho nastavila normy aj pre ostatných. Mladý, výkonný, neulieval sa - nemala som dôvod starať sa o to, či je všetko v poriadku, pretože naozaj bolo.
Keď čítate knihy o riadení, často narazíte na kapitoly o tom, ako sa zhovárať so svojimi zamestnancami a zaujímať sa o ich súkromie. Lenže kto má na to dnes čas? Sme radi, že máme zákazky a že ľudia poctivo pracujú. Až jedného dňa zbadáte, že sa niekto úplne zlomil a v práci nestačí.
Vyhodiť takého človeka z práce je to najľahšie, čo sa dá urobiť. Nakoniec, všetci, s ktorými som sa radila, si mysleli to isté. Rozhovor s tlačiarom ma len utvrdil v tom, že nikto nie je nenahraditeľný a ja si nemusím komplikovať život so závislákom. Zastavila ma však jedna veta, ktorú som sama raz povedala a teraz som si ju prečítala v mojom rozhovore v časopise: „Moja tlačiareň a ľudia v nej budú vždy mojou rodinou.." Nie je to prázdna fráza, ja to naozaj tak cítim. A predsa chcem pri prvom vážnom ľudskom probléme ujsť? Mám malé deti, možno sa drogy teraz dostali do mojej blízkosti preto, aby som si uvedomila hrôzu toho celého a aby som sa naučila, čo treba robiť.
Ešte som nič nevyriešila, ani neodstránila problém. Môjho mladého tlačiara som vzala k psychologičke. Máme za sebou tri sedenia a ja som sa veľa dozvedela: o jeho živote a samote, o spôsobe, ako treba s takými ľuďmi jednať a ako sa im dá pomôcť, i o jeho vďake, že som ho nechala u seba pracovať a o odhodlaní vziať život opäť do svojich rúk. A ešte jednu dôležitú vec som zistila. Ani ja nie som celkom bez viny. Nikdy som tomu mladému človeku nepovedala, aká som naňho hrdá a ako som rada, že u mňa pracuje. Uznanie a pocit dôležitosti, ktorý mu nedal nikto z rodiny, nedostal ani v práci. Zabudli sme na baťovskú starostivosť o ľudí vo fabrikách, ku ktorej nepotreboval motivačné knihy. Zabudli sme na Baťovu sociálnu politiku, kvôli ktorej ho dodnes uznávajú. Keby žil a pracoval Baťa dnes, drogy by vo svojich firmách neignoroval. Som o tom presvedčená.
Možno nakoniec nevyhráme a môj talentovaný tlačiar sa z toho nedostane. Ale ja budem vedieť, že som spravila všetko, čo bolo v mojich silách.