Vo svojom živote teraz prežívam 5. skúškové obdobie. Až do tohto obdobia som si myslela, že na to, aby som mohla ísť na skúšku musím vedieť dobre viac ako polovicu učiva. Na väčšinu skúšok som sa učila minimálne 7 dní. Až potom keď som mala pocit, že už to celkom viem, tak som sa odvážila ísť na skúšku. Fungovalo to tak, síce som bola unavená z každej skúšky, stálo ma to veľmi veľa času a námahy, ale podarilo sa to. Medzi termínmi sa stále dalo vybrať tak, aby som v jednom týždni nemala viac ako 1 skúšku. Bola som presvedčená o tom, že úspešnosť zvládnutia mojej skúšky závisí len od toho, aké mám vedomosti, koľko času som tomu venovala,...
No Boh zmenil môj pohľad. Tento semester sa vyznačoval tým, že bol veľmi rýchly. Ešte sme ani poriadne nechodili do školy a už sme mali koniec semestra a začala nám 3-týždňová prax. Bola som aj nahnevaná, prečo práve teraz musíme mať prax a k tomu takú dlhú, keď potrebujeme písať projekty, robiť zápočty,... zdalo sa mi to veľmi neférové. No najväčší hnev prišiel až vtedy, keď sme spočítali koľko skúšok nás tento semester čaká. Bolo ich spolu 7 + 3 veľké projekty + 1 vlastnoručne vyrobená pomôcka. Vtedy som mala len 1 otázku:,, Bože to nemyslíš vážne, ako to mám podľa Teba stihnúť?" Nebolo by to možno až také ťažké, lenže 3. februára už mám štátnice, takže okrem tých všetkých skúšok, projektov, som mala stihnúť sa pripraviť ešte aj na štátnice. Zdalo sa mi to priam NEMOŽNÉ! Počas praxe som si ani len netrúfala premýšľať nad viac ako 1 predtermínom, zázrakom možno dvomi. Stále som sa dookola pýtala Boha: ,,Bože, čo mám robiť? Ako to stihnúť?" Boh mi prostredníctvom kamarátky povedal, na aké predtermíny by som aj mohla ísť, zdalo sa mi to síce riskantné, ale vedela som, že nemám na výber. A tak som sa okrem učenie detí na praxe, učila aj na skúšky. Žiadna sláva to nebola, skôr na nervy. S malou dušičkou som šla na 2 predtermíny, ktoré boli úspešné. A tak trochu posmelená som šla ešte predsa len na 1. A aj ten dopadol úspešne. Zo slzami v očiach som ĎAKOVALA BOHU. Vedela som, že toto nie je moja zásluha, toto nie ja som urobila, ale Boh prostredníctvom mňa. Prišiel január a ďalšie 3 skúšky sa nahromadili na 1 týždeň. Znova som sa nahnevala, na to, prečo v jeden týždeň, veď doposiaľ som robila 1 skúšku za 1 týždeň a teraz mám stihnúť 3 skúšky za 1 týždeň?!Veď to je NEMOŽNÉ!!! No na výber som nemala iné termíny neboli. Tak som sa učila, učila a učila. Všetky 3 skúšky sú úspešne za mnou. Tá nesmierna radosť a vďaka Bohu je v mojom srdci OBROVSKÁ. Čaká ma ešte 1 skúška a štátnice, ale tých sa už nebojím tak ako predtým. Teraz už viem, že Boh je so mnou. No viem aj to, že ÚSPEŠNOSŤ SKÚŠKY NEZÁVISÍ LEN OD TOHO, KOĽKO VEDOMOSTÍ MÁM, ALE ZÁVISÍ PREDOVŠETKÝM OD TOHO, ABY SOM UROBILA VŠETKO NA JEJ NAUČENIE SA A ZVYŠOK NECHALA NA BOHA! Nepotrebujem veľa času, potrebujem dôverovať Bohu! Možno všetky okolnosti nasvedčovali tomu, že to nestihnem, nezvládnem, že budem chodiť na opravný, že nemám dostatok vedomostí, že som slabá na to, aby som to urobila, no Boh chcel odo mňa len jedno, aby som mu dôverovala aj napriek tomu, že to vyzerá šialene, aby som mu verila, že Jemu NIČ NIE JE NEMOŽNÉ!
Dnes viem, že TEBE PANE, NIE JE NIČ NEMOŽNÉ! Nepotrebuješ nič, len to, aby sme urobili všetko čo je v našich silách a zvyšok nechali na Teba!
Ako sa spieva v jednej piesni:,, Nič nie je náhodou, aj keď zdá sa nám, ja viem, že múdry Pán, svoje plány vždy má... Ja nevzdám vieru v búrke dní, ja nevzdám vieru v súžení!..."(Continentals, Nevzdávaj vieru), tak chcem aj ja dôverovať Bohu!
