Co ci učko povim... Mi študenci to vubec nemame ľehke. Človek še ceši jak hovado, že budze mac 4 dni voľna. Ale višker ci hňet zamraži Matuško oznamom, že v utorek test z marketingu. Šak [pochopitelňe]. Potom še ci prida test z anglini. It could be. Scisne ce totalňe pri predstave pisomki z prava. Šak nech i zľava da! Do frasa. Zabije to seminarka zo shitovej filozofii. A žeby ci nebulo malo, ta i esej na jazykofku vipoc dajaku. ... a zdal še to taki šumni vikend!
Možno nejako tak by vyzerali naše práce nebyť jazykovej kultúry. No neodvážim sa povedať, ako by to naopak vyzeralo, keby neexistovali nárečia, slangy, cudzie slová a iné splácaniny. Tieto dve, možno povedať, opozitá – norma a úzus – sa vylučujú, no paradoxne vzájomne vyžadujú.
Viete si predstaviť rozhovor s babkou typu: ,Stará mama, ja ako budúci erudovaný mladý človek potrebujem teraz tvoju finančnú podporu, nakoľko nie som schopná skoordinovať svoju školskú činnosť s pracovnými príležitosťami a je ti známe, že moji rodičia majú v týchto situáciách tendenciu špekulovať...´? Takto by ste asi so šťastnou peňaženkou z návštevy neodišli, keďže by vám vaša stará mater z Ktovieskade nerozumela ani vaše meno.
Preto u mňa puristi s názorom, že máme za každých okolnosti rozprávať štandartnou spisovnou slovenčinou, veľmi dobre nepochodia. To by som ako rozumela Poliakom? A na koľko znakov by ma vyšla jedna SMSka kamarátke o zaujímavo prežitom víkende? Nevyzeral by môj monológ ako skopírovaný z počitačového translatera? Hovorila by som rovnakou rečou, ako pred vekmi králi a kráľovné? ... ? ? ? To všetko len preto, že sa to takto páčilo nejakému Štúrovi? Alebo že sa v jazykovom ústave niekto nudil pri pozeraní duchaplného Big Brothera? Tak to teda nemá byť.
Potom si máme každý hovoriť ako chceme? Ako sa nám páči? Povieme si: veď je to môj jazyk, moje ústa, moja myšlienka? ... ale to by asi dopadlo podobne, ako váš zhrozený výraz na tvári pri čítaní môjho úvodu. Pravdepodobne by to tu vyzeralo ako na neutrálnej pôde marťanov, politikov, žien, škriadkov, holubov a pokémonov. Na vzájomnú komunikáciu by nám nevystačil ani megafunkčnysuperslovník. A šéfom by sme nadávali rovnako ako psom.
Riešenie vidím v zlatej strednej ceste: tam vtedy a s tým takto. Čiže spisovne v médiách (len nech to z FUNka neznie ako kultúrny program pre pamätníkov), v politike vyjadrovanie zvieracích pudov ľudskejšie (nemusia predsa na seba len brechať), na akademickej pôde primerane zrozumiteľne (snáď s len občasným použití slovníka cudzích slov), pri pive bez nekonečného opravovania nie dva, ale dve (vodky mi nalej), u deda na záhrade po dedovsky (či prapradedovsky).
A čo k novým slovám? Keby som si akési divné úvahy mala počas šúdia trhovej debaty ťukať do poznámkoveho bloku, jesť pri tom horúceho psa a SMSkovať cez pútnika, asi by to bolo dosť komické. No pri každej návšteve objasňovať susedke pojem public relation a zamýšľať sa nad tým, prečo niekto cestuje do Noveho Yorku ale my do New Yorku tiež nie je výhra. Preto navrhujem kompromis – preberať, no nie slepo všetko - bez nahliadnutia do slovníka.
... ale už sa tým netrápme. Chcem ešte jedno ... ako to len povedať spisovne, nevulgárne, situácii primerane, bez slangu a jasne... Najkrajšie je aj tak slovami nevypovedateľné, len zo srdca sa to dá vyčítať a v očiach vidieť.
: : pred bodkou: dávam to tu len tak z lenivosti napísať niečo nové, pri príležitosti zamračenej oblohy nad comom:) fakt nemám v úmysle vyvolať nejaku bojovnú náladu v diskusii ako pri minulej práci ... svetu mier! =) už sa chystám naťukať niečo o italii, lebo môj odchod sa rúti:(
