som v krajine majstrov cez 6 týždňov. pred mesiacom som pri príležitosti začiatku MS vo futbale dostala bojovu úlohu – vyrobiť s deckami vlajky ich vlasti. (si vravím: nič sa nedeje, treba zahnať nudu. aspoň som sa naučila, že zelena je naľavo:) hneď v ten deň ma uistili, že najbližšie týždne sa večer k ovládaču dostanem len výnimočne. (žeby aj dospelí sa nudili?) pre istotu som sa hneď informovala o mojich možnostiach v prípade, že IT vypadne. ale vyzeralo to tiež bledo.
nasledujúce dni sa to len zhoršovalo. malého (2ročného, ktorí nevie ešte svoje meno) učili kričať ´viva italia!´. menej malá ale malá (4ročná) nás na každom rohu informovala o prítomnosti talianskych vlajok, ktoré sa začali premnožovať. na kúpalisku vo švajčiarsku sa prejavil jej absťák, keď nevedela pochopiť prečo tam sakra otravuje biely kríž namiesto jej 3 pásikov. niekedy si pred spaním kozľatá s láskou vypočuli pieseň italie a učili sa, na ktorej strane im bije srdiečko. pravidelne ma testovali, či mi koluje v žilách krv talianskeho fanúšika s upozornením, že môžem spať vonku. pred zápasom s bratmi čechmi som dostala radu, nech radšej pozatváram okná, keby mi náhodou vykĺzlo ´gól!´ v nesprávnej chvíli. postupne som začala chápať, prečo bolo slovíčko calcio hneď v 1. lekcii taliančiny.
a keďže podľa mňa je futbal nuda (nech mi to odpusti môj ujo rozhodca aj kamoši čontyovci, čo nás reprezentuju na trávniku), ja som zápasy sledovala maximálne jednym očkom pri varení... ale výsledky sa ku mne dostali aspoň jednym uškom pravidelne.
situácia sa vyhrotila v ten večer... už neviem ktorí ... keď IT hralo o postup do finále. s nemcami. a v nemecku. ako normal som skontrolaval stav vždy, keď som išla okolo tv. bolo nerozhodne. surfujúcu po sieti ma zrazu zlomil výkrik z obávačky. ´čo je? gól?? kto???´ po blaženom výraze na alessandrovej tvári a následnych skákaných ´yes! yes! yes!´ mi došlo že všetko je v najlepšom poriadku – 2 a niečo min do konca. nič nie je isté. tak som sa odhodlala pozerať na veľa chlapov naháňajúcich jednu loptu na veeeľkom zelenom obdlžníku celú tu nasledujúcu dobu. našťastie už po pár sekundách prišiel gól zabijak a bolo rozhodnuté. izba a následne aj balkón sa naplnili hlasnou a rozľahlou radosťou. postupne sa pridali iné izby, balkóny, záhrady, autá, ullice ... a hluk niečo pred polnocou bol na svete. presnejšie v IT. kamoš zo SK čekoval hneď smskou situáciu, či taliani robia poriadny hurhaj. ... šak su povestne hlučný národ. nesklamali.
o dva dni na to sa začalo chladiť pivo na úplnenajsuperkonečnejši zápas - so susedmi. to už som vedela, že nebude nič z veľkotv na námestí niekde v Como alebo Miláne – čo som bola celkom ochotná ísť pozrieť. ... lebo sa budem nachádzať v akejsi dedine pri jazeru presne tam kdesi het. tak sa aj stalo.
no. v nedeľu ráno došla pánska návšteva, ktorá dámskemu osadenstvu vyjasnila program na večer. ale keď prišlo na lámanie chleba... lámal sa chlieb. doslovne. totiž úplne nevhod prišiel čas večere, takže som musela opustiť komunitu (sa mi zda) 30 milionov talianskych divákov futbalu. deckám som obetovala záverečne minúty prvej časti + prestávku. a riadu veľa ďalšich minút. základ je, že na obe 15minutky sme už boli včetci na svojich miestach (a detský fanúšikovia v ríši snov) a nedočkavo (ja zaspávajúco) sme čakali na výsledok... ale šak koho by to 1 delene 1 neunudilo k spánku, ešete k tomu v hojdacom kresle.
budíček! ten nastal, keď som konečne zbadala loptu v akejsi bráne, keď ju tám jeden chudák sám dostal. a potom ďalši taky... a ďalši... (často si nastavujem opakovaný budík.) sen nás všetkých splnil až 5. taky chudák – šťastlivec. ... góóóóóóóóóóóóóóóóóóóóóóól. nie. sory. to sme asi nekričali. či hej? už neviem. ale kriiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiik tu bol určite. a skákanie. a pusy. a tľapkanie. a tlieskanie. aj decka sa zobudili. sme majstri sveta! si! si! bravo! a tešili sme sa jak čunky v blateJ
potom sa nám ešte dlho nezatvárali ústa ani oči pri pozeraní na tú radosť unavených chalanov a parádu, čo nám nemci pripravili (pekné od nich, že to zo sklamnia nezrušili), lebo sa čakalo samozrejme na hymnu. vonku bol hluk poriadnej kvality. 100%ny výkon. vlastne na taku dedinu 150%ny. pridali sa dokonca aj (kostolne?) zvony. ešte aj po hodine, keď som zavítala do postele, to bola sila. neviem či aj nezosilnel. a netušim kedy asi tak prestal.
ale dnes to začalo zas. minimálne v ríme. som videla zábery z príchodu modrých do centra. pekna hŕstka 2 milionov ľudi ich tam čakala od obeda. ešte aj z našej ulice znelo kráľovské ´we are the champions´... ja som si spomenula na naše staré časy slávy, keď sme sa rovnako vytešovali z hokejového zlata. ale tota naša šov bula lepšaJ
: : pár slov pred bodkou: />/>/>/>/>/>/>alessandro dnes cestoval na pracovku do paríža. vraj su tamtí dosť na dne. oriana mu radila radšej sa nepriznávať, že je talian. ale on hrdo že ´nie! prečo!?´ snáď sa mu nič nestane... ja som si dnes poobede ešte 2x vypočula hymnu na takom detskom podujati, kde som dostala aj vlajku a večer pri telke som už niektore slova spievala aj ja. hlavne ten začiatok: ´bratia talianska...´ J
: : 5.8.2006 aktuálny stav: v paríži boli k alessandrovi špeciálne neústretový, keď meškal na checking 5 min, takže letel o 2 dni neskôr. jeho konštatovanie: ´bastardi´. a hymna italie sa stala letným hitom našej rodiny...
