zažili ste už deň blbych dní? lebo mám pocit, že taky jeden sa oslavoval tento utorok v taliansku.
začalo to nenápadne. ráno neišlo podľa plánu, lebo luigi pokašľal vlak do roboty, tak ho musel ezat odviesť a ja som išla metrom. to som bola na ceste z domu alessandri do georgeovej pekárne pozbierať moje kufre. poobede bol na pláne môj let domov po letnom au-pairovani v come a záverečnom predlženom víkende v milane s kamošmi. mala som za sebou 4 dni pokúšania zvaného ´poď s nami k moru´. (totiž antonio a alessandra išli dole na opätok italie týždeň prázdninovať k rodine. horko ťažko som to odmietla, že už mám letenku a som odhodlaná vrátiť sa domov - nič jednoduché po takom suprovom lete v taliansku). ale čo si život nevymyslel...
najprv som sa dozvedela, že naši cestovatalia niekde pri rimini stoja, lebo ktosi skočil pod vlak. takže k 12 hodinám sa pripočítali ešte 2, škaredý zážitok a problémi s dokumentami pre políciu. george a roberta mali v pekárni pekné stresy, lebo boli bez elektriny, a to pre mrazničky na predajni nie je dobrá správa. moja zlatá nadia bola kdesi v janove zrazu, lebo ju tam ničnetušiacu vzala ráno babka (taka pani u ktorej pracovala sa o ňu bála, lebo sa pohádala s ezatom a mala na krku chorobu), takže som ostala bez rozlúčky. ja som ako vždy nič nestíhala a ešte som bežala po 4 čerstvé pizze – šak že si večer na bratislavskom letisku s kamoškami pochutnáme.
poobede sme mali nestíhačku, preto bol ezat odviesť mňa (trochu nervóznu) a georgea (bezradného z elektriny) na stanicu metra. tak sme sa ponáhľali, že nejako nevyšli správne lístky, a keď sme výchadzali na centrálnej stanici v miláne, stopla nás kontrola. 5 minút vymýšľačiek a prehováračiek nepomohli, každý zaplatil 34 eur. ja som to len rozdýchavala, lebo lístky cvakal george, takže som v tom bola nevinne.
prehĺtajúc zlosť a výčitky sme behom došli k autobusu smerom na bergamske letisko. šofér nám oznámil, že najbližšie odchádza až o 40 minút a čo je lepšie, netuší, kedy dôjde, lebo na diaľnici je veľká havárka a môžeme čakať aj 4 hodiny (o necelé 3 hoďky mi odlietalo lietadlo). čo by ste robili? ja som chcela niekoho zbiť... najlepšie všetkých. lebo po odmietnutom mori som sa už aj tešila domov, bolo mi horúco, v hlave mi ešte výrilo metro, zlosť na elektrinu... milión veci spôsobilo môj pocit totálnej bezradnosti.
tak som len čumela a dýchala. po polhodine behania po vlakovej stanici(to už bol s nami aj luigi), telefonovania, zisťovania všetkého možného aj nemožného, zháňania známych s autom a rozmýšľania ako sa dostať na letisko včas a kedy je to vlastne ešte v čas, som to už kľudná vzdala. ja že: teraz môžeme ísť k moru všetci ako ste chceli, pofotím miláno lebo poslednú nedeľu ráno som akosi prespala, uvidím nadiu... proste už mi to aj sedelo. len george bol dosť z toho na dne, lebo som sa vraj strašne tešila domov. a inač všetci ostatní boli z toho nadšení:)
zo stanice nás naspäť bral kamoš, ktorý ma chcel ešte viesť na letisko (ale ja by som mala asi aj strach nastúpiť po takom pokašľanom dni). po ceste sa pokazilo auto (jeho premiera) a to som sa už len smiala.
po polhodine hrabania sa pod kapotou ma odviezli k netu, aby som si bookla letenku, že sa po mňa stavia neskôr. no predstavte si to: v internet cafe nefungoval internet. bez srandy. ale to bola už sranda :) a tak čierny deň pokračoval...
radšej som vzala kľúče od alessandrinho bytu (lebo aj predtým mi ho núkala), zamkla som sa a už nevyšla na denné svetlo. na celý posratý deň som sa vykašľala a dobre vyspala.
: : pred bodkou: elektrina v pekárni nefungovala ešte na daľší deň (ale chlieb sa musí piecť), potom zhorel motor v peci a odišla chladnička. nadia ostala v janove v nemocnici a niekoľkokrát ju operovali. ezat ju tam bol hľadať – spal 2 noci na stanici, ale nič neporiešil. 2 dni potom, ako sa alessandra vrátila, jej zomrela babka. celý týždeň bol poriadne zosmolený. no napriek všetkým problémom, ten týždeň navyše bol pre mňa fajn. a posledný deň ma objavila reklama na golden celebrities on ice v milane, takže 14. oktobra asi zase vybehnem za plot...
