Jedného dňa som šiel po našich intrákoch a niečo ma zastavilo. Prešiel som sa ešte raz a uvedomil som si, že osôbka sediaca za sklom je nádherná. Srdce zmenilo svoju frekvenciu úderov. Ja neveriac som si začal uvedomovať tú skutočnosť. Skutočnosť o láske na prvý pohľad. Všetko sa v tej chvíli roztieklo a zostal som len ja a ona. Usmievavá nádherná osôbka za tým sklom. Sklom, ktoré delilo môj svet od jej sveta. Zaklopal som na to sklo a čakal som či mi dá šancu sa prihovoriť. Šanca prišla. Jediné na čo som sa zmohol bola otázka, či nemá nožnice. Nožnice som dostal a po prvom kontakte s osôbkou som šiel užasnutý na svoju izbu...
Uvedomil som si, že nožnice nepotrebujem....
Počkal som pár minút a zliezol som na vrátnicu. Nožnice som vrátil a prihovoril sa známou otázkou o počasí. Nič iné ma v tej chvíli nenapadlo. Dostal som pozvanie do jej sveta. Bol som tam kde sa normálny smrteľník len tak jednoducho nedostane. Bol som za tým strašným sklom....
Čo dodať na záver? Aj ked to bolí, zisťujem, že práve láska na prvý pohľad vie zacvičiť s ľudskou dušou a hlavne srdcom...
Milujem Ťa aj keď nie sme súdení jeden pre druhého...
